17.kapitola

17. Šťastná až ... až kým sa niečo zase ne******

            Ležala som na ňom, hlavu podopretú v rukách a usmievala som sa. „Vieš, že si nádherná?“
„Vážne?“
Rozosmial sa a ja s ním, úsmev mi však zmrzol na perách, keď si ma položil vedľa seba a pozorne si ma prezeral.
„Mala by si si na to zvyknúť, nikdy ma neprestane baviť dívať sa na teba.“
Sklonil sa ku mne a pobozkal ma.
„Keby som vedel, že pod tými rifľami nič nemáš, uniesol by som ťa rovno z maškarného...“
„Čo ty vieš, možno to bol môj zámer...“ Zasmial sa a prechádzal mi svojou rukou po krku.
„Ako to chceš spraviť?“
„Čo myslíš, pitie mojej krvi?“
„Áno. Ja ti neviem zaceliť ranu slinami a vravela si, že to na krku menej bolí. Aj keď, vo mne to vyvolalo iné pocity...“ Prešiel svojimi perami po mojom hrdle a ja som úplne zabudla, o čom sme sa bavili, myslím, že by som si nespomenula ani na vlastné meno...
„Ester?“
„Hmm?“
„Čo myslíš?“
„O čom?“ Nechápavo som na neho hľadela.
„O pití tvojej krvi.“ Na tvári mu pohrával blahosklonný úsmev, toto mu len tak nedarujem... Posadila som sa na neho a prešla som mu po bruchu rukou.
„Ja myslím, že to nebude taký problém...“
„Čože?“ Začala som sa smiať, pritiahla som sa k nemu a pobozkala som ho....

***

            „Myslím, že by to šlo aj na krku, mám v sebe regeneračnú schopnosť, je prítomna v celom mojom tele, nielen v slinách.“
„A ako sa dostanem k tvojej tepne?“
„Takto.“
Zdvihla som svoj prst a zarezala si nechtom do krku. Chris sa ku mne sklonil a začal piť moju krv. Pochopila som, prečo Lizy nesúhlasí s tým, aby Carlos lovil zvieratá. Ten pocit bol neopísateľný...

***

            Pozerala som sa na Chrisa, ktorý konečne zaspal. Bola som schúlená vedľa neho, jeho ruky obopínali môj pás. Bol prekrásny, jemne som skúmala rukami jeho hrudník, hrala sa s chĺpkami, ktoré mu z neho vyrastali. Snívalo sa mu o mne, musela som sa usmiať pri pomyslení, že som sa ho skoro vzdala... Jeho myseľ začala naberať zaujímavé obrátky, tak som sa snažila vyprostiť z jeho objatia.
„Ester...“
„Pšš, spi, som tu.“
Jeho povolenie povolilo, usmial sa a spal ďalej. Potichu som vstala, prešla k jeho stolu, kde mal cez stoličku prehodenú košeľu. Obliekla som sa do nej, mala som ju skôr ako šaty a potichu vyšla z izby. Plánovala som mu spraviť raňajky, tak som otvorila chladničku a vybrala všetky prísady. Jeho myšlienky ma rozptyľovali, vybrala som si z jeho tašky MP3-prehrávač a vložila si ho do vrecka. Otočila som sa k pultu a potichu krájala mäso so zeleninou a všetko hádzala do panvice. Začalo svitať, netušila som, kedy sa Chris zobudí, ale asi to nebude tak skoro, po dnešnej noci bude možno spať aj dva dni... Myslela som, že ako človek bude mať určité obmedzenia, ale evidentne u neho neplatili, keby som ho nedonútila ísť spať, asi by sme pokračovali v maratóne, nie, žeby mi to vadilo...
Otočila som sa k dresu, moje srdce zrýchlilo, z hrdla sa mi vydral výkrik a MP3-prehrávač spadol na zem. Vo dverách stáli traja chalani, ktorí sa na mňa pozerali ako na zázrak. Zo spálne vyletel Chris, ktorý mal na sebe iba tmavo čierne trenírky, preletel očami celú scénu a postavil sa predo mňa. Nesmelo som spoza neho vykukla a pri pohľade na ich výraz sa mi chcelo smiať. Preleteli očami celú scénu, roztrhané oblečenie na zemi, rozhádzaný nábytok a naše strohé oblečenie.
„Ehm, chalani, toto je Ester.“ Nemohli nájsť reč, iba na mňa civeli.
„Prepáč, toto som neplánoval, nemali prísť do konca budúceho týždňa...“
„V pohode, to nie je tvoja chyba.“
Olej začal prskať a tak mi dal možnosť úteku. Priskočila som ku panvici a začala miešať. Chris prešiel ku chalanom a zasyčal na nich: „Vypadnite!“
Konečne im došlo, čo sa deje a že sa chovajú pekne trápne, otočili sa a zaliezli do izby jedného z nich. Chris sa na mňa ospravedlňujúco usmial a ja som si stúpla na špičky, aby som ho pobozkala.
„Prepáč, mrzí ma to... Ty mi robíš raňajky?“
„No, nevedela som, kedy budeš vstávať, tak som ťa chcela prekvapiť.“
„Vyzerá to úžasne...“ Nabrala som mu do taniera a podala som mu ho. Vrhol sa na to aj cez moje varovanie, že je to žeravé.
„Mne nevadia horúce veci. Jedna z mnohých výhod, ktorú poskytuje časť vlkodlaka vo mne. Myslím, že si včera objavila ďalšiu...“ Zasmial sa môjmu výrazu a pritiahol si ma na kolená.
„Ty nie si hladná?“ Pozrel na mňa očami sľubujúcimi tie najnemravnejšie veci. Zahniezdila som sa, znovu sa zasmial a pobozkal ma.
„Čo by si povedala na to, keby sme odtiaľto vypadli? Tvoje rifle zostali nejakým zázrakom celé a ak si zaviažeš túto košeľu nad pásom, môžeme ísť.“

***

         „Necítim tu už nikoho, asi odišli, môžeme ísť hore.“
„Je Carlos s Lizy doma?“ Jeho myšlienky sa začali uberať do mojej spálne.
„Áno, sú, no poď, chcem sa prezliecť.“
„Kvôli mne nemusíš, vyzeráš v tom úžasne...“
„Nerozptyľuj ma a poď.“ Vošli sme do dverí, v obývačke sedela Lizy s Carlosom a pozerali televízor. Otočili sa na nás, prebehli očami moje oblečenie a usmiali sa. Lizy sa k nám rozbehla a hodila sa nám obom okolo krku.
„Ja som taká šťastná, že ste sa dali dokopy, Chris, vitaj do rodiny!“ Odstúpila od nás a zavetrila, vedela som, že zo mňa cíti Chrisa. Schovala som sa v jeho náručí, ochranársky okolo mňa obmotal ruky a pobozkal ma do vlasov.
Carlos ku nám prešiel a zasmial sa. „Neboj sa, Chris, my ti ju nevezmeme. Sme vážne radi, že ste spolu!“ Objal Lizy a obaja sa na nás usmievali. Chris ma začal ťahať do spálne, čomu sa začali smiať.
„Myslím, že by si si mala vziať viac kúskov, pri vašom štýle dlho nevydržia!“ Vyplazila som jej jazyk, ale jej radu som si vzala k srdcu, mala pravdu...

***

            Nenávidím školu! Ak ma tu budú ešte dlho držať, niekoho asi uškrtím.
„Čo si vravela?“
„Ja? Nič...“
„Na čo si myslela?“
„Na to, že niekoho onedlho zaškrtím.“
„Ja som ťa počul!“
„To myslíš vážne?“
„Áno, neposielaj mi svoje myšlienky, iba nad niečím rozmýšľaj.“ Ok, takto skoro by to nemalo fungovať, aspoň myslím, sú to ešte len dva týždne.
„To máš pravdu, ale ani jeden z nás nie je človek...“
„Ty ma počuješ!“
„Áno!“
„Perfektné, vieš, čo to znamená?“
„Už spolu zostaneme naveky...“

***

            Vrátili sme sa domov v povznesenej nálade. Bývali sme spolu v jeho rodnom domčeku uprostred lesa, ani jednému nevadilo skoré cestovanie do školy, on spal iba pár hodín, ja vôbec. Naše sily sa ešte znásobili, pomaly sme sa učili ovládať ich. Práve som odkladala svoje knižky do poličky, keď mi zazvonil telefón. Lizy.
„Lizy, čo sa deje?“
„Ste obaja v poriadku?“ Jej hlas znel vyplašene, zľakla som sa a Chris ku mne hneď priskočil.
„Áno, čo sa deje?“
„Musíte utiecť! Alejandro sa dozvedel, že si si spravila z Chrisa ľudského služobníka a odišiel zo svojho paláca. Lionel si myslí, že sa pridal k odboju, ktorý sa vytvára posledných pár rokov, jeho cieľom je ovládnuť Zem, majú v pláne založiť chovné stanice na ľudí. Chcú vyhladiť tých, ktorí majú iný názor, netýka sa to len upírov, ale aj ostatných rás. Lionel je hlavou skupiny, ktorá po nich pátra a tak si Alejandro zabezpečil podporu pre naše zlikvidovanie. Chceme sa pripojiť k vodcovi upírov, ale vy by ste sa mali niekam schovať, Alejandro vás nenechá na pokoji a bude vás hľadať, nemali by ste byť nikde na očiach...“
Chris schytil tašku a začal do nej hádzať najpotrebnejšie veci. Nemali sme ešte všetko vybalené, bývali sme tu len týždeň a keď sme dorazili, mali sme úplne iné myšlienky...
„Vďaka Lizy, vypadneme odtiaľto, buďte opatrní!“
„Vy tiež!“ Zaklapla som mobil a pomohla Chrisovi s balením.
„Ester, neboj sa, to zvládneme, budeme spolu a to je hlavné.“ Pozrela som sa do jeho očí a vedela, že má pravdu, jediné, na čom záleží, je to, že budeme spolu...