16.kapitola

16.Boli to hormóny...

            Keď si spomeniem, aká bola Lizy nevinná, keď sme sa zoznámili... Asi na ňu zle vplývame... Celú sešlosť pozvala k nám do domu a mňa tak vyhostila ku Chrisovi. Nezdalo sa, že by mu to vadilo, myslím, že Lizy by sa dokonale uživila ako pasák. Sedela som za Chrisom a mlčky sme sa viezli. Zaujalo by ma, či by mi tak dobre rozumel, aj keby nevedel vycítiť, ako sa cítim. Potrebovala som premýšľať, všetko si dať v hlave dokopy. Ak sa rozhodnem, bude to rozhodnutie, ktoré zmení celý môj život...

***

            Rozhliadla som sa po jeho byte, predsieň tvorila spolu s kuchyňou a obývačkou jednu veľkú miestnosť. Dominovala v nej obrovská biela pohovka, ktorá bola napriek prítomnosti štyroch chalanov prekvapivo čistá. Z miestnosti viedli štyri dvere, každý mal vlastnú izbu a v nej aj kúpelňu. Chris si sadol na pohovku a mňa si posadil na kolená, znemožňovalo mi to myslieť, tak som sa postavila.

„Chris, ja...“ Čakal, čo mu poviem, trpezlivý, ja by som na jeho mieste asi taká kľudná nebola.

„Ja...“

„Čo sa deje Ester?“

„Ty si ma videl v tom lese.“ To nebola otázka.

„Áno.“

„Ako?“

„Hovoril som ti, že som kríženec. Môj starý otec ma vychoval spolu s mojou babičkou, ktorá je už mŕtva. Nevedeli, čo sa so mnou stane, moja mama zomrela pri pôrode, mysleli si, že som jediný na svete, čo je dosť možné. Premena u mňa ani nezačala, neviem prečo, možno na to nestačí len štvrtina, netuším. Každopádne som sa naučil používať svoju moc, nemám síce presne takú, akú majú vlkodlaci a už vôbec nie v ich rozsahu. Neviem, čo vieš o vlkodlakoch, ale asi poznáš len Hollywoodské verzie.“ Pozrel sa na mňa a ja som prikývla.

„Zhodujú sa ešte menej s pravdou, ako tie o upíroch.“ Usmial sa na mňa. „Vlkodlak je člen ďalšej rasy, nesmrteľnej rasy. Základ ich moci spočíva v ovládaní zvierat. Nedokážem ovládnuť celú ich moc, na to som ako človek príliš slabý. Dokážem sa však dostať do mysle zvieraťa, do vlčej najlepšie.“

Zahľadel sa na mňa ja som pochopila. „Ten vlk, ty si bol v jeho mysli?“

Prikývol a ja som sa usmiala. „Dokedy?“

„No, hneď ako .... si sa začala vyzliekať, som sa otočil a vyšiel som z jeho mysle.“

Znovu som sa usmiala. „Nie si zvedavý, čo som zač?“

„Myslím, že sa o tom nechceš baviť, ale rád by som to vedel.“

„Myslím ... myslím, že chcem, aby si to vedel. Ja sama nechápem, čo sa to so mnou deje, ale mám teóriu...“

„Teóriu?“

„Áno, mám ju už dlhšie, ale ty si ju pomohol dotvoriť. Myslím, že som tiež kríženec. Elfa.“

„To by vysvetľovalo mnohé veci...“

„Čo vieš o elfoch?“

„Nič moc, je to ďalšia nesmrteľná rasa, ich moc spočíva v ovládaní zeme, neživých vecí a rastlín.“ Pozrel sa na mňa a ja som prikývla.

„Áno, to by sedelo. Prečo vlastne nežiješ s vlkodlakmi?“

„Starý otec ma skrýval pred ostatnými, nevedia o mne. Tvrdil, že chce žiť so svojou ženou až do jej smrti a tak, keď zomrela, musel odísť aj on...“ Zahľadel sa niekam do diaľky a začal spomínať. Sadla som si naspäť k nemu, objala ho a on ma pobozkal do vlasov.

„No čo, ty môj hybrid, aký je tvoj príbeh?“

„Neviem nič zo svojej minulosti, iba to, čo vieš už aj ty.“

„To nevadí, máme celú večnosť na to, aby sme ju odhalili.“

„To je ďalšia vec, ktorá ma trápi... Ja nie som človek a ty tiež nie, myslíš, že to pôjde? Spraviť z teba môjho ľudského služobníka?“

„Ak aj nie, ten proces sa mi páči.“ Usmial sa na mňa a v mysli mi ho ukázal, nikdy som sa na neho Lizy nepýtala, mala som len nejasnú predstavu, čo obnáša. A tak teraz, keď som sa ho dozvedela ... keby som sa mohla červenať, bola by som červenšia ako moje vlasy. Zasmial sa a pobozkal ma. Videla som, čo má v pláne, odtiahla som sa od neho a zahľadela sa mu do očí.

„To nie je najlepší nápad, bude ťa to bolieť, neviem ti ovplyvniť myseľ...“ Zobral zo stolu nôž a prerezal si žily na ruke.

„To nevadí, trochu bolesti snáď prežijem...“ Pozrela som sa do jeho odhodlaných očí, sklonila sa k jeho ruke a prešla mu jazykom po rane, ktorá sa okamžite zacelila. Odtiahla som sa a pozrela do jeho zmätených očí.

„Na krku to menej bolí...“ Usmial sa, oprel si hlavu o operadlo a ja som sa na neho obkročmo posadila, na rozpaky som nemyslela, aj tak som vedela, čo bude za týmto nasledovať... Chris sa narovnal, pozrel mi do oči a ja som zneistela, náhle som si úplne presne uvedomovala našu polohu.

„Môžem sa ťa ešte niečo spýtať? Ako ľudí, ehm, pohryznete, keď nemáte tie vaše legendárne zuby?“ Otázka ma prekvapila a ja som zasmiala.

„Vieš, ako majú mačky zasúvacie pazúry?“

Usmial sa, keď pochopil, zavrel oči a znova zaklonil hlavu. Sklonila som sa k jeho krku a zašepkala: „Prepáč...“ Pomaly som sa priblížila k jeho tepne, prehryzla pokožku a začala piť krv. Z jeho hrdla unikol povzdych a ja som sa odtiahla. Otvoril oči a boli ... vzrušené. Sklonila som sa naspäť a zlízla som pramienok krvi, ktorý mu medzitým vytiekol. Opäť som sa prisala a cítila som jeho ruky, ktorými mi chytil pás. Prešla som mu jazykom po krku, unikol mu ďalší povzdych, vystrela som sa a on sa  ku mne naklonil, aby ma pobozkal.

„Počkaj, chutím od tvojej krvi...“ Prehryzol si jazyk a zahľadel sa na mňa.

„Teraz to už určite cítiť nebudem.“ Inštinktívne som sa natiahla a prešla mu po ňom svojim, čoho využil, pritiahol si ma a nedovolil mi odtiahnuť sa. Zamrzla som a on sa zasmial.

„Ako môžeš byť tak nevinná? Po tom všetkom, čím si si prešla...“

Znova ma pobozkal a mne sa rozutekali myšlienky. Niekoľko rokov som sa učila vypnúť počúvanie myšlienok všetkých okolo a pritom stačil jediný jeho dotyk a ja som nevnímala ani vlastné... Prešla som mu rukami po tých jeho a on sa zachvel, naše jazyky sa preplietli, jeho ruky mi prechádzali po chrbte. Skĺzol až k môjmu pásu, kde som mala zapravené tričko a snažil sa ho vyhrnúť, neodhadol však svoju silu a roztrhol ho. Znovu som sa zasekla, tentoraz sa však nezasmial. Pozrel sa mi do očí a dorazil ho, skončilo na zemi na franforce. Pomaly si ma prehliadol a môj tep sa rozbehol šialenou rýchlosťou, určite bol rýchlejší ako ľudský. Pritiahol si ma naspäť a naše pery sa spojili. Prechádzal mi svojimi teplými rukami po chrbte, jeho dotyk zakaždým vyslal elektricky impulz do môjho srdca.

Prešiel mi perami až ku krku a zašepkal: „Si prekrásna...“ Chytila som jeho košeľu, ktorá mala rovnaký osud ako moje tričko. Obmotal si moje nohy okolo pása a pomaly sa postavil, ak by bol iba človek, nezvládol by to. Vykročil k dverám do svojej izby, ja som sa k nemu ešte viac pritiahla, zdvihla jeho hlavu a pobozkala ho. Oprel ma o stenu, jeho jazyk našiel ten môj a na ľudskú rýchlosť sme zabudli. Jeho ruky putovali k môjmu opasku, ktorý dopadol na zem. Zastavil sa s prstami na gombíku mojich riflí, zložil ma na zem, ustúpil a ťažko oddychoval.

„Chris?“ „Ja ... musím sa ukľudniť, takto som to nechcel. Chcel som, aby si si to užila, toto je prvý krát, čo...“

Neovládla som sa a z mojich úst unikla otázka, na ktorú som asi nechcela poznať odpoveď: „A tvoj je to ... koľký raz?“

„Prvý.“ Usmial sa na mňa, keď uvidel môj prekvapený výraz.

„Som na človeka príliš silný, aby som pri tom dievčaťu neublížil. A naviac som nikdy po žiadnej netúžil, kým som nestretol teba. Až pri tebe som začal rozmýšľať, či by to predsa len nešlo... A nakoniec bol za mňa tento problém vyriešený pred tristo rokmi...“

Usmial sa na mňa a ja som odhodila posledné zvyšky svojej hanblivosti. Prešla som k nemu, chytila ho za nohavice a pozrela sa do jeho očí: „Ja si to užívam.“ S týmito slovami som trhla a zem bol pokrytá ďalšími kúskami nepoužiteľného oblečenia. Vzal si ma na ruky a zavrel za nami dvere jeho izby...