14.kapitola

14.Tajnosti

            V podzemnej garáži som nastúpila do svojho Mitsubishi Eclipse Spyder a vyrazila ku škole. Decká už boli zalezené v učebniach a tak som kráčala prázdnou chodbou. Vošla som do našej triedy, Chris ku mne zdvihol hlavu, usmial sa a ja som zostala stáť prekvapene vo dverách. Musel vedieť, že som upír a ak by sa cez to aj dokázal nejakým zázrakom preniesť, videl, ako som pár metrov od neho utrhla hlavu živej bytosti...
„Vďakabohu, je v poriadku.“
Znova sa na mňa usmial.
„Neboj, ja ťa nekusnem a ak tam budeš ešte chvíľu stáť, pán Fing nebude môcť prejsť.“ Odlepila som sa od zeme a šla som pomaly k nemu.
„Prečo sa ma nebojíš?“
„Mal by som?“
„Normálny človek by sa asi bál...“
„Povedzme, že nie si prvá nadprirodzená bytosť, ktorú som videl.“
Rozmýšľala som, čo tým asi mohol myslieť, sadla som si a zahľadela sa mu do očí.
„Mala by si sa spojiť s Lizy, vážne sa o teba bojí.“
„Jasné, idem na to.“
„Ok, dám pokoj.“
Zavrela som oči a hľadala som Lizynu myseľ. Videla som, že si Chris postavil proti mne v svojej mysli múr, zámerne nemyslel na niektoré veci, Lizy to robievala, keď ma chcela prekvapiť, nechápala som, čo sa deje, myslím, že to začína byť môj trvalý stav...
„Lizy?“
„Chvalabohu, tak som sa o teba bála...“
„Prepáč, ja ... potrebovala som byť sama.“
„Ja viem, Chris mal pravdu. Asi by ma to nemalo prekvapovať, Carlos ma tiež pozná ako svoje boty...“
„Lizy...“
„Ja viem, ja viem. Si v pohode?“
„Áno, nič mi nie je. Prosím ťa, čo sa stalo, keď som odišla? Čo presne ste povedali Chrisovi?“
„No, všetko. Pýtal sa nás, ako si sa stala upírkou a chcel vedieť aj všetko ostatné ohľadom nás. Rozprávali sme sa aj o vzťahu ľudský služobník - upír, zdá sa, že ho to zaujalo...“
„Lizy!“
„V skratke, rozprávali sme sa niekoľko hodín, všetko sme mu vysvetlili, Carlos mu povedal, čo sa ti stalo, prečo ťa vlastne premenil ... mala som pocit, že ak by som tam nebola ja, rozmlátil by celú miestnosť, musí ťa mať rád...“
„Lizy!“
„Fajn!“
„A čo sa stalo potom?“
„No, čakali sme na teba, chodil po miestnosti ako zmyslov zbavený, bol oveľa nervóznejší ako ja s Carlosom dokopy. A potom...“ Lizy sa odmlčala a ja som bola opäť mimo.
„Čo potom?“
„Neviem, ako ti to mám povedať... Z lesa začala prúdiť istá forma mágie, neviem to správne pomenovať, nebola to zlá sila, to nie, ale ... vždy som si takto predstavovala smrť...“
„A?“
„Chris zrazu zastal, vybehol na balkón, otočil sa smerom k lesu, zavrel oči a bez hýbania tam stál, až kým tá sila neprestala prúdiť. A to bolo poriadne dlho, dlhšie ako hodinu, bolo to skutočne zvláštne. Chvíľu sa nič nedialo a potom znovu začala prúdiť mágia, ale táto bola iná, ja neviem, ak mi tá predtým pripomínala smrť, táto mi pripomínala život...“
Začala som tušiť, čo asi tú mágiu vyvolalo...
„Chris sa začal usmievať, ale stál bez pohnutia. Po pár minútach sa mykol a prudko otvoril oči. Otočil sa na nás a povedal, že si v poriadku, ale chceš byť sama. S tým odkráčal do tvojej izby, kde sme mu rozostlali na noc a zaspal, my sme na seba s Carlosom len nechápavo hľadeli. Neviem, čo to malo znamenať, ale som si stopercentne istá, že cítil tú istú mágiu ako my a to by človek nemal...“
Odmlčala sa a čakala na moju reakciu, ale ja som nevedela, čo jej mám na to povedať.
„Ester, si v pohode?“
„Jasné, večer sa porozprávame, dobre?“
„Jasné...“
Otvorila som oči a stretla som sa s tými jeho, ktoré ma pozorovali. Pozorne som sa do nich zahľadela a rozmýšľala som, kde som ich už videla... Ucukla som pred ním a on na mňa nechápavo hľadel.
„Prečo sa ma bojíš?“
„Ty dokážeš vycítiť, ako sa cítim?“
„Áno, niekedy dokážem vycítiť tvoje pocity, ak sú dosť silné.“
Úžasne, toto bude problém...
„Ester, spravil som niečo? Ja by som ti nikdy neublížil, to snáď vieš, nemusíš sa ma báť...“
Pozerala som sa do jeho očí a vedela, že mi hovorí pravdu. Obaja sme mali svoje tajomstvá a ja som rozmýšľala, ako získam tie jeho bez toho, aby som mu prezradila svoje...

***

            Veci sa onedlho vrátili do starých koľaji, až na to, že Chris vedel, že som upír a obaja sme sa mali pred sebou na pozore ... ok, to sa nedá nazvať vrátením do starých koľají... proste sme sa obaja tvárili, že sa nič nedeje. Cez hodiny sme komunikovali spolu v duchu, takže sa na nás všetci stále obzerali, asi si mysleli, že sme sa pohádali. Dnes som konečne sa rozhodla, že sa ho spýtam, čo predo mnou tají. Vždy môžem utiecť, som rýchlejšia ako on ... aspoň myslím. Sadla som si za neho na motorku a naberala odvahu, vedela som, že aj tak cíti moju nervozitu.
„Ester, čo sa deje, spravil som niečo?“
„Nie, ja len...“
„Áno?“
„Čo predo mnou tajíš?“
„Tajím?“
„Ja viem tiež vycítiť, či hovoríš pravdu...“
„Nechceš to vedieť.“
„To môžeš ako vedieť?“
Odmlčala som sa, možno to skutočne nechcem vedieť...
„Je to také zlé?“
„Nie, ja len ...“
Videla som v jeho mysli rozhovor s Lizy, kým si neuvedomil, že pustil svoju ochranu a nezastavil to.
„Lizy?! O čo tu ide?!“
Práve sme zastavovali pred našim domom, zliezla som a postavila sa pred neho.
„Fajn, sama si to chcela vedieť, poď sa prejsť, tu to riešiť nechcem.“ Zostúpil a vykročil do lesa. Čo sa, do pekla, deje? Prešli sme asi 200 metrov a on sa zastavil.
„Lizy mi vravela, že ti mám dať čas, si si istá, že ho nechceš?“
„Áno.“
„Fajn.“ Posadila som sa na spadnutý strom a čakala. Sadol si na druhý koniec a zavrel oči. Jeho obrana padla a ja som uvidela samu seba v mnohých chvíľach, ako sa usmievam, smejem, mračím... Hľadela som na neho fascinovane, toto som nečakala. Úplne pustil svoju ochranu a ja som videla úplne jasne, ako sa na mňa už dlhú dobu díva. V jeho mysli som sa zrazu objavila uprostred mŕtveho lesa, ktorý okolo mňa začal ožívať. Zhlboka som sa nadýchla a Chris otvoril oči. Vlčie oči. Otočila som sa a rozbehla...

***

            „Ester, prosím, vráť sa!“ Ignorovala som ho.
„Nechcem ti ublížiť, nikdy by som nespravil nič, čo by ti ublížilo, to by si už mohla vedieť. Ak nechceš, nikdy sa o tom nemusíme rozprávať...“
Jeho myšlienky sa vytratili, vedel, že chcem byť sama a tak ma nechal. Nevedela som, kam vlastne utekám a ani to, čo budem robiť. Chris poznal moje tajomstvo, videl ma. Ako ma mohol vidieť?! Lizy vravela, že stál na balkóne... Ničomu som nerozumela, vedela som, že sa ho na to môžem spýtať, ale nechcela som sa o tom s nikým rozprávať, sama som nechápala, čo sa so mnou deje...

***

            Dnešné ráno som sa opäť vrátila domov až keď všetci odišli, Chris u nás dnešnú noc nespal, vrátil sa do svojho domu – Alejandro je ďaleko a tak mu žiadne bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí a my ho nemusíme chrániť. Celú cestu som rozmýšľala nad tým, čo sa to vlastne stalo. Nemohol byť tým vlkom, pretože bol u nás v byte na balkóne a navyše som mohla toho vlka omámiť a jeho nie. Ale ako ma potom mohol vidieť? Deje sa tu niečo veľmi, veľmi, veľmi divné...

***

            Vletela som do triedy minútu po zvonení, ale profesor v nej ešte nebol. Chris ma zbehol pohľadom, z ktorého sa mi zježili chĺpky aj tam, kde ich nemám. Zostala som zarazene stáť a on sa zasmial.
„Si tak prekrásne nevinná...“
Do triedy vošiel profesor a ja som ešte stále stála uprostred triedy. Chris ku mne natiahol ruku a potiahol ma k našej lavici. Stále som sa na neho vyplašene pozerala, tento zvrat som skutočne nečakala. Myslím, že som až teraz pochopila, čo vlastne predo mnou skrýval a čo myslel pojmom viacej času... Pozeral sa mi do očí a cítil moju neistotu.
Zachránil ma Carlos, ktorý sa mi prihovoril v mysli: „Ester, si v pohode? Cítim ťa, čo sa včera stalo? Chris nám povedal iba toľko, že chceš byť sama...“
„Nič sa nedeje Carlos, Chris mal pravdu, potrebovala som byť sama.“
„Si si istá? Neznieš normálne...“
„Mám hodinu, večer sa porozprávame.“
„Dobre...“
Chris sa na mňa zahľadel prenikavejšie.
„Deje sa niečo?“
„Ty rozoznáš, keď sa rozprávam s niekým v mysli?“
„Áno, šíriš zo seba energiu, už som sa to naučil rozlišovať.“
„To mám ale radosť.“
Zasmial sa a snažil sa to zakryť kašľom, nikoho však neoklamal.
“Vieš, že si neskutočne nádherná, keď sa hneváš?“
„Skutočne? Si prvý, kto mi to povedal.“
To sa už začal smiať naplno, jediné šťastie, že je pán Fing hluchý...
            Snažila som sa ho ignorovať, bola som z jeho chovania príliš neistá na to, aby som s nim normálne komunikovala. Na ďalšej hodine nám dala profka dotazník, takže môj pokus o ignoranciu uviazol na mŕtvom bode. Chris na mňa hodil tak natešený pohľad, že som vybuchla pre istotu ja. Keď som uvidela tému dotazníku, úsmev mi zmrzol na perách. Partnerstvo. Usmial sa tak nádherne, že som mala sto chutí hodiť sa mu okolo krku. Tentoraz zmrzol úsmev na perách jemu. Do prdele, do prdele, do prdele!

***

            Celý týždeň prebiehal v tomto duchu, do školy som chodila čo najneskôr a z nej som vždy ušla, ináč sa to nazvať nedalo. Chris mal zo mňa evidentne zábavu, ale za jeho pobaveným výrazom som videla slabý náznak niečoho dobre skrývaného, bolesti. A to ma trápilo, nechcela som mu ubližovať. Nechápal, že s ním nemôžem nič mať, nemohla by som žiť ďalej, ak by zomrel, nesmrteľnosť vie byť krutá...

***

            „Ester, čo si večer obliekaš na ten maškarný ples?“
„Lizy, ja tam nepôjdem.“ Vyletela zo svojej izby ako fúria a zastavil sa pár centimetrov odo mňa.
„To si teda vyhoď z hlavy, že nepôjdeš.“
„Lizy, ja tam nechcem ísť, ja ... nechcem vidieť Chrisa...“
„Vieš, že si pekný pokrytec? Ten chalan sa kvôli tebe trápi a ty sa trápiš tiež. Prečo môžu byť všetci okolo teba šťastní, len ty nie? To je nejaká šľahnutá forma masochizmu?!“
„Lizy...“
„Žiadna Lizy! Odchádzame a keď sa večer vrátime, neskúšaj nebyť oblečená a pripravená! Carlos, poďme.“
Pozerala som sa za nimi, ako odchádzajú a rozmýšľala som nad tým, čo mi Lizy povedala. Z môjho rozmýšľania ma onedlho vytrhol zvonec na dverách. Christopher...