11.kapitola

1.Rande – nerande

            Bola som šťastná, že Lizy bola ešte v škole, pretože keby videla moje pobehovanie po dome, na večné veky by mi to pripomínala. Či sme to nazvali rande, alebo nie, asi to rande bolo a ja som nikdy na rande nebola. Netušila som, čo si mám obliecť, nevedela som, aký je jeho plán a čo budem musieť absolvovať. Nakoniec som sa rozhodla pre dlhé rifle, ku ktorým som si dala lodičky a pohodlné tričko. Začula som jeho motorku a na poslednú chvíľu som sa prezula, nie žeby mi robilo problémy behať v týchto topánkach, ale ľuďom by robilo a ja som sa snažila ako človek vyzerať. Vybehla som pred dom a rýchlo skočila za jeho chrbát.

„Ani mi neskúšaj nanútiť helmu! Kam to bude?“

„Nechaj sa prekvapiť!“

Rozmýšľal nad tým ako vyzerám, takže som sa nič nedozvedela. Naštartoval a spýtal sa ma, prečo chodím do školy oblečená tak, ako chodím a nie takto.

„To kvôli Carlosovi.“

Že ja pri ňom neviem byť ticho!

„Kvôli Carlosovi?“

„Keď som chcela, aby sme išli na výšku, musela som mu sľúbiť, že sa budem obliekať tak, aby pri mne Lizy vyzerala ako šedá myš.“

Chris sa začal smiať.

„Pri tebe vyzerajú všetky dievčatá ako šede myši. A naviac, takto si oveľa krajšia, cítiš sa v tom viac prirodzene a je to vidieť.“

Nevedela som, čo mu mám na to povedať, tak som si oprela líce o jeho chrbát a zavrela oči. Nikdy som necítila takú vôňu, aká vychádzala z jeho tela, pripomínala mi les na začiatku jari, keď sa všetko prebúdza. Ak by vyrábali voňavku s jeho vôňou, behom týždňa by sa vypredala. Viezli sme sa v tichosti, odbočil do lesa a ja som stále nemala tušenie, kam ma mieni vziať. Asi ma malo zalarmovať, že mi je to jedno, ale cítila som sa s ním natoľko šťastne a bezpečne, že som to odmietala riešiť. Lesná cestička sa stále vinula vyššie a vyššie, nebolo skoro viditeľná, ale nezdalo sa, že by mal problém s jej hľadaním. Hodil sa mi do tohto prostredia, netušila som, čo sa bude diať, ale verila som mu.

„Ester, zavri oči!“

Mala som ich zavreté už dlho, ale to on, samozrejme, nevedel. Aj tak to nesplnilo jeho cieľ, celú cestu som videla v jeho mysli. Ešte chvíľu sme sa viezli, potom zastal a zosadol.

„Chyť sa ma.“

Natiahla som ruku a on ma zložil z motorky.

„Môžeš otvoriť oči.“

Spravila som, čo chcel a poobzerala som sa dokola.

„Tu ešte nič nie je, ale myslím, že by sa ti nepáčilo, keby som ťa niesol a nechcem, aby si si ublížila, ak by si šla po tme.“

Stále sme sa držali za ruku a on ma začal ťahať pomedzi stromy.

„Motorku tu necháš len tak stáť?“

„Sem nikto nechodí, neboj, domov sa dostaneme.“

Usmial sa na mňa a viedol nás ku skalám. Tam ma pustil a zostupoval pomaly dole. Potom sa otočil, chytil ma za pás a zložil za sebou. Nemala by som vôbec žiadny problém so zliezaním, ale ako krehká ľudská žena, na ktorú som vyzerala, by som určite mala. Týmto spôsobom sme zliezli celý kopec a ja som si radšej ani nechcela predstavovať, ako nás mieni dostať naspäť. Keď sme konečne stáli na rovnej zemi, poobzerala som sa okolo seba.

„To sa mi snáď iba sníva!“

Chris sa vedľa mňa začal smiať.

„Nie, nesníva sa ti to.“

Oproti nám stála chatka a vedľa nej tiekla rieka, ktorá tu vytvárala nádherné jazierko. Priestranstvo, na ktorom sme stáli, pripomínalo studňu, zo všetkých strán bolo obklopené skalami.

„Vybudoval to tu môj starý otec, patrí nám polka tohto lesa. Páči sa ti tu?“

Nezmohla som sa na slovo, tak som iba prikývla, bolo to také nádherné, že sa to nedalo slovami ani opísať.

„Si prvý človek, ktorého som sem vzal. Zajtra by malo byť teplejšie, mohli by sme sa ísť potom okúpať, čo ty na to?“

„Jasné, strašne rada!“

Vrátila sa mi reč a Chris sa na mňa znova usmial. Stále ma držal okolo pása a ja som sa inštinktívne odtiahla. Videla som, že som mu tým ublížila, to som nechcela, ale musela som udržať hranice, nemienila som ich prekračovať, dnes, ani nikdy.

„Chceš si to tu ísť poprezerať?“

„Prečo nie?“

Vykročil smerom k chatke a ja som zostala stáť. Pozrel sa na mňa a ja som rýchlo vykročila. Vedela som, že neplánuje nič iné ako prehliadku. Usmial sa a kráčal ďalej. Ukázal mi celú chatu, no, skôr to bol dom. Keď mi vravel, že tu vyrástol, prekvapilo ma to. Jeho rodičia zomreli, keď bol malý a vychovával ho jeho starý otec. Nemal ľahké detstvo, mali sme viac veci spoločných, ako som si myslela. Naspäť sme šli inou cestou, bola už tma a tak sme sa držali za ruky. Keď sme vyšplhali hore k motorke, podal mi svoju bundu, aby mi nebola zima. Mne zima nebude, ale nevyzeral, že by jemu bola, tak som to po počiatočných hádkach vzdala. Usadila som sa za neho, znovu som zavrela oči a vyrazili sme k môjmu bytu.
***
            Domov som prišla po jedenástej. Ako som čakala, hneď ako som vstúpila do dverí, mala som na krku zavesenú Lizy.

„Cítim ho z tvojho trička, ale len povrchovo, och dievča, to ste sa len bozkávali?“

„Nič spolu nemáme, dal mi svoju bundu, aby mi nebola zima.“

Pozreli sme sa na seba a vyprskli sme smiechom, na Lizy sa nedalo hnevať.

„Ja viem, že ho máš rada.“ „Poznáme sa len mesiac.“

„To vôbec nevadí, čas nie je zárukou dobrého vzťahu.“

„Lizy, prosím ťa, nechaj ma, choď spať!“

„Pôjdete ešte niekedy niekde?“

„Zajtra ma berie zaplávať si.“

„Mysli na to, že nie je nesmrteľný, nemáš večnosť.“

„Vďaka, skutočne mi pomáhaš.“

Lizy sa tvárila, že si moju podráždenosť nevšimla a šla si ľahnúť. Viem, že nie je nesmrteľný, to mi pripomínať nemusí...
***
            Ráno bolo teplo, ako Chris sľúbil. Mala som nové plavky od Lizy, boli zelené, presne vo farbe mojich očí. Vzala som si do ruksaku svoj čierny plášť, použijem ho miesto županu, pretože všetky, čo Lizy má, majú jediný účel. Plavky som natiahla na seba, k tomu som si dala tričko na ramienka a sukňu, aj keď pri jazde na motorke asi nebudem vyzerať najvhodnejšie. Slnko nesvietilo a ak aj začne, do lesa nedosiahne. Dnes bolo zliezanie ľahšie, vedela som, čo mám čakať.

Keď sme prišli dole, Chris si dal dole tričko a skočil rovno do jazierka. Oprel sa o jednu jeho stenu a pozeral sa na mňa. Snažila som sa nezostať z jeho pohľadu nervózna, ale nešlo to, tak som tam len stála a dívala som sa na neho. Pomaly ku mne priplával a kým som stihla zareagovať na jeho myšlienky, bola som aj v oblečení vo vode. Začala som sa smiať a potom sme sa asi päť minút iba špliechali. Cez vodu som na neho nedovidela a keď som ho ucítila za sebou, bolo už neskoro. Chytil ma okolo pásu a otočil, takže som sa mu ocitla tvárou tvár. Pobozkal ma a ja som prestala uvažovať. Uvedomila som si, čo sa deje, až keď moje tričko plávalo po hladine a začal mi rozväzovať šnúrky od vrchného dielu bikín. Uskočila som od neho a narazila do steny jazierka.

„Prepáč, to som nechcel, vymklo sa mi to trochu z rúk, si taká nádherná a ja som prestal rozmýšľať...“

Tak to sme dvaja. Stála som tam a pozerala sa na neho, pripadala som si ako myš chytená v pasci.

„Prosím ťa, povedz niečo skôr, ako sa zbláznim.“

Pozerali sme sa na seba a on ku mne vykročil, ja som opäť uskočila, tak sa zastavil a spravil pár krokov späť.

„Nechcel som ti ublížiť, toto som vážne neplánoval, prosím ťa, ver mi!“

Verila som mu, vedela som, že neklame. On však nechápal, že to, čoho sa bojím, nie je on, ale ja. Lizy mala pravdu, celú dobu mala pravdu, zaľúbila som sa do neho, či som chcela, alebo nie.

„Ester?“

Natiahol ku mne ruku a čakal. Pomaly som k nemu vykročila a on si oddýchol.

„Prepáč, už sa to nestane.“

„Tam nejde len o toto, Chris, my spolu nemôžeme chodiť.“

„Prečo nie? Ľúbim ťa.“

„Ale ja teba nie!“

„Tomu neveríš ani sama!“

Do kelu s ješitným, pravdoznalým chlapom! Zastavila som sa asi meter od neho a on ku mne vykročil.

„Nechoď ku mne!“

Zastavil sa a nechápavo na mňa hľadel.

„Nechcem ti ublížiť, skutočne nie.“

„Chris, ja to myslím vážne, nič medzi nami nebude.“

„Prečo?“

Zamračene na mňa hľadel. Pretože som upír a ty si obyčajný človek, ktorý umrie a ja by som to neprežila ... nanešťastie len v obraznom zmysle.

„Ja ... mám svoje tajomstvá ... nemôžem ti ich povedať ... a bez dôvery nemôže vzťah fungovať“

„Ak mi ich nemôžeš povedať, nehovor mi ich. Ale kľudne mi povedz, čo ťa trápi, ja to pochopím.“

Samozrejme, zlatko, mám cez 300 rokov, v noci nespávam a som upír. Zaručene by to pochopil. V mojej hlave sa bili dva názory, kým som sa stihla spamätať, vykročil ku mne, vzal ma do náručia a pobozkal. Prestala som myslieť a bozk som mu opätovala. V hlave som mala vygumované, jediné, na čo som sa dokázala sústrediť boli jeho pery na tých mojich. Zašiel mi rukou do vlasov a pomaly ich prehrabával. Voda sa okolo nás valila, obtekala naše telá a odnášala posledné zvyšky môjho zdravého rozumu. Dala som mu ruky okolo krku, jeho ruka skĺzla na môj chrbát a on si ma k sebe pritiahol tak, že medzi nami nezostal ani centimeter priestoru. Pomaly presunul svoje pery na môj krk a ja som mu zašla rukou do vlasov. V lese zavyl vlk a to ma prebralo z môjho tranzu.

Vytrhla som sa z jeho náručia, čím som ho stiahla pod dno. Vyletela som z vody, chytila som svoj plášť, ktorý zostal na brehu a rozbehla som sa do lesa. Kým sa stihol Chris vynoriť a zorientovať, bola som na pol ceste do lesa.

„Ester! Počkaj, prepáč, už sa to nestane, sľubujem, že sa ťa už ani nedotknem, keď nechceš. Prosím ťa, zastav, stratíš sa tam!“

Ignorovala som ho a bežala som čo najďalej od neho. Moja myseľ bola zastretá, odmietala som rozmýšľať. Po pár minútach som začula cudzie myšlienky.

„Do kelu! To je Ester, čo tá tu robí? Ester, stoj, čo sa stalo?“

„To by teda aj mňa zaujímalo, čo tu robíte vy dvaja!“

„Išli sme na lov!“

Cítila som, že Carlos sa za mnou rozbehol.

„ČO SA STALO???“

„Chris ma pobozkal...“

„A ty si ho tam nechala samého? Nenapadlo ťa, že ťa pôjde asi hľadať?“

„Nechaj ma, chcem byť sama.“

„Zlatko, idem za ním, ty bež za Ester, budem na príjme.“

Lizy odbehla a ja som cítila, že ma Carlos stále sleduje.

„Ja viem, že si rýchlejšia a onedlho mi ujdeš, ale nechceš vedieť, či je v poriadku? Spomaľ trochu, budem sa snažiť byť potichu, len ti chcem aspoň stačiť.“

Spomalila som na jeho rýchlosť, mal pravdu, to ma nezabije a aspoň budem vedieť, či je Chris v poriadku. Bežali sme ďalej mlčky a obaja sme sledovali Lizyn beh. Bežala pomalšie ako my, ale mala časť z Carlosovej sily, žiaden smrteľník by sa jej nevyrovnal a ani by ju nezaregistroval. Ak som správne chápala ich vzťah, upír – jeho ľudská služobnica, Carlos jej odovzdal časť svojej životnej energie a svojou krvou aj nesmrteľnosť. Ak by Carlos umrel, Lizy by zomrela spolu s ním. Každý vzťah bol iný, záležalo to na tých dvoch osobách. V podstate bol každý z nich mocnejší, ako keby neboli spojení a človek naviac získal nesmrteľnosť. Pomaly sa blížila k rieke, ak by Chris aj odišiel, nebude problém nájsť ho, je to len človek. Lizy zavetrila a zastala. Prišlo mi zle, keď som spoznala ten pach.

„Do prdele! Alejandro!“