10.kapitola

10.Vysoká

            Celú noc som rozoberala náš rozhovor a jeho výzor. Bol na človeka príliš nádherný, takisto ako ja, mal už za ľudského života zvláštnu silu, takisto ako ja. Zaujalo by ma, ak by som bola upír a stretla sama seba, či by som mala tú istú formu ochrany ako Christopher. K ničomu zmysluplnému som neprišla a tak som premýšľala nad tým, ako z neho dostanem jeho tajomstvá. Cítila som, že on pozná odpoveď na moju otázku, ale rada by som ju dostala bez jej položenia, nikto nevedel o mojich hypotézach a určite sa s nimi neplánujem zveriť úplne neznámemu chalanovi. Páčila som sa mu, takže nebude problém dostať sa do jeho blízkosti, ako ho však udržím na uzde, to som ani netušila. Nemala som žiadne skúsenosti s opačným pohlavím a nechcela som ho k sebe pustiť príliš blízko. Navyše, ak mám pravdu a on je skutočne niečím výnimočný, nebol by to zrovna dvakrát dobrý nápad. Ako hovorievala sestra Magdaléna, počkáme a uvidíme.

***

            Ak budem musieť počúvať celý rok tieto úžasné myšlienky, neudržím sa a asi to tu podpálim! Na prvej hodine sa stretol celý odbor, aby nás rozdelili do skupín a ja som pochopila, prečo sa ráno Carlos vytratil, išiel ovplyvniť riadiacu komisiu, ktorá nás rozdeľovala... Carlos mal s Lizy všetky hodiny spoločné, ja som s nimi mala len pár a vo všetkých mojich prednáškach sa vyskytoval Christopher. Nech si ma ten chalan neželá! Na jednej strane som mu síce vďačná, ale to sa nedozvie, pretože to zahrňuje moje tajomstvo a on o ňom nemá ani najmenšie tušenie.

„Sestrička, dúfam, že si mi vďačná! Teraz sa budeš môcť pozerať do jeho očí celé dni!“

Silou vôle som sa udržala na stoličke a nič som po ňom nehodila, občas ma dokázal neskutočne vytáčať! Povedali nám základné inštrukcie a rozposlali nás do tried. Vošla som do tej, v ktorej bude mať moja skupina vyučovanie a sadla som si do poslednej lavice. Na miesto vedľa seba som hodila veci, aby to vyzeralo, že je obsadené. Keď sa všetci usadia, ich miesta im zostanú až do konca akademického roka a ak budem mať šťastie, podarí sa mi sedieť sama. Všetci si posadali a ja som si spratala svoje veci, teraz ich už potrebovať nebudem.

Kým sme čakali na vyučujúceho, kreslila som si bezmyšlienkovito do zošita. Keď som sa na svoj výtvor pozrela, zamrazilo ma, bola to postava s fialovými očami a zelenými vlasmi... Rýchlo som tú stránku vytrhla a začala ju trhať na malé kúsočky.

„Čo ti ten papier urobil?“

Strhla som sa za hlasom, stal tam Christopher, vôbec som ho nepočula prichádzať. Usmial sa na mňa a usadil sa vedľa mňa.

„Stretol som pred školou Lizy s Carlosom. Poslali ma sem a oboznámili ma s mojim rozvrhom, vraveli, že ho máme rovnaký, tak ho mali zapísaný.“

Usmial sa na mňa a ja som jeho úsmev opätovala. Pred ďalšou konverzáciou ma zachránil vyučujúci.

            Moje nadšenie z vysokej školy postupne opadávalo. Prednášky boli neskutočne nudné, monotónne hlasy vyučujúcich, rozprávajúcich to, čo som už dávno vedela, som prestala onedlho  vnímať. Zo začiatku sme sa obaja snažili písať poznámky, ale nakoniec sme sa na to vykašlali, škoda papiera, keď ti ešte naviac povedia, že skúška bude z tej a tej knihy...

Počiatočné občasné komentáre prerástli do otvorenej tichej debaty. Christopher neustále napodobňoval pána Finga a ja som sa tak smiala, že som mala čo robiť, aby som nespadla zo stoličky. Dvojica pred nami na nás stále hádzala vražedné pohľady, čo nás ešte viac rozosmialo.

Pripomínalo mi to moje zoznámenie s Lizy, aj pri nej som mala pocit, že ju poznám celý život. Stále mi tvrdí, že nie je správne nepustiť k sebe žiadneho človeka, že je lúčenie súčasťou ľudského života. Ako keby som ju počula: „Keď študujú na jednej škole ľudia z celej zeme, je viac ako pravdepodobné, že sa po nej už nikdy neuvidia, či sú nesmrteľní, alebo nie.“

Nikdy som sa nad tým nezamýšľala, až doteraz. S Christopherom som si rozumela, do dnešného dňa boli v mojom živote len dva páry, ktoré boli spolu často sami a ja som zostávala sama. Možno má Lizy pravdu a mala by som si nájsť aj nejakých priateľov, Christopher sa zdá byť fajn, prečo nespojiť príjemné s užitočným? Christopher sa na mňa zahľadel a usmial sa. Vedela som, že on chce viac ako priateľstvo, ale keď som si toto dokázala v minulosti vybaviť s Carlosom...

„Pôjdeš po tejto hodine na obed?“

„Ja mám špeciálnu diétu, som silný alergik a preto sa musím vyhýbať rôznym druhom jedla a aj slnku.“

„Tak to ti nezávidím, to vysvetľuje tvoju bledosť. Keď sa pozriem na teba s Carlosom, je jasné, že ste súrodenci.“

„Tam, odkiaľ pochádzam, je táto alergia veľmi bežná.“

„Takže teraz zdrhnete domov najesť sa? Vrátiš sa na ďalšiu prednášku, stíhate to?“

„Áno, mame neďaleko byt.“

„Tak to máte fajn, ja som až na druhom konci mesta, bývam v dome ešte s pár chalanmi, sme na úplnej samotke.“

Dvojica pred nami sa znova otočila, tak sme sa potichu zasmiali a nachvíľu zmĺkli.

            Vyšli sme z dverí a pred učebňou nás čakali moji drahí súrodenci.

„Ahojte! Ester s Carlosom majú špeciálnu diétu, ale ja sa tými ich blivajzmi živiť nemusím, môžem ísť s tebou na obed, kým sa oni vrátia?“

„Samozrejme.“

„Tak fajn, čaute!“

Nechali ma tam stáť ako soľný stĺp, až keď som začula Carlosov smiech, spomenula som si na jeho prítomnosť.

„Toto ste už vážne trochu prehnali, nemyslíš?“

„Ak s ním skutočne nemieniš nič mať, nič ťa nie je do toho, čo s nim máme my. A ak sa niečo rysuje, sme tvoja rodina, máme právo poznať tvojho vyvoleného. Teraz sa nehádaj, Lionel nám odložil trochu krvi, tak poď, ešte mu chcem oznámiť novinky.“

Vykročil a nechal ma tam rozzúrenú stáť.

            „No čo, aký bol obed?“

„Fajn.“

„Čo ste jedli, ak sa smiem spýtať?“

„Niečo, čo by ti zaručene nechutilo, nechceš to vedieť, to mi ver.“

„Neklame, zaujímavé.“

Pre mňa je teda oveľa zaujímavejšie to, že rozoznáš, keď ti niekto klame...

„Môžem sa ťa spýtať, prečo sa Lizy volá Elizabeth?“

„Pýcha a predsudok...“

„Aj som si myslel, vaše mamy mali zrejme zmysel pre humor.“

Prudko som sa k nemu otočila.

„Prepáč, nechcel som ti to pripomínať, Lizy mi vysvetľovala, že ste sa zoznámili v škole, a rozhodli ste sa spolu žiť po škole naďalej.“

„Nič sa nestalo, len som nevedela, že ti to Lizy povie.“

Povedala mu pravdu, aj keď nevedela, že ju dokáže rozpoznať, to je celá Lizy.

„Pripravená na ďalšiu dávku utrpenia?“

Zasmiala som sa, čím som si opäť vyslúžila zúrivý pohľad od dvojice pred nami a to sa už začal smiať aj Christopher. Cestu k našej lavici si razila namyslená blondína, ktorá bola viac vyzlečená, ako oblečená, ak by som nebola na tejto škole ja, zaručene by po nej šaleli všetci chalani.

„Ahojte! Ja som Linda, som predsedkyňou školy, tak som sa vás chcela spýtať, či pôjdete na školský ples a či už máte partnerov.“

Už to vidím, určite obehuje celú školu a pýta sa, kto ide na ples. Christopher pochopil, o čo jej ide, aj bez čítania myšlienok.

„Ahoj, ja som Christopher a toto je Ester. Ešte som sa nerozhodol, čo vymyslím s plesom, veď je až za pol roka.“

„A čo ty, Ester? Pôjdeš aj so svojim priateľom?“

„Nemám priateľa a ešte skutočne netuším, či pôjdem.“

„To som tomu ale pomohla! Jess mi prisahala, že Casaliová má chlapa, že ich spolu včera videla! Nahrala som jej ho rovno do rúk, ale veď ja to tak nenechám, túto ženskú musím ponížiť pred celou školou!“

Usmiala sa a odkráčala, tak takéto baby mám úplne najradšej.

„Ty nikoho nemáš? Tomu sa čudujem.“

„Nechcem mať žiadneho chalana, je to zbytočná starosť naviac, nikdy som po tom netúžila.“

„Aj teraz mi hovorí pravdu, no, aspoň viem na čom som. Je fajn, nesmiem ju hneď na začiatku odohnať kvôli svojim hormónom. Keď nič iné, môžeme byť aspoň priatelia.“

Tak toto bolo ľahšie, ako som si myslela, Linda sa nemýlila, nahnala mi ho rovno do náručia. Vošiel vyučujúci a mučenie pokračovalo.

***

            Po mesiaci strávenom v škole som si zvykla, naučila som sa ignorovať všetkých naokolo a po čase moju prítomnosť ignorovali aj oni. V piatok ráno som vošla do triedy na prvú hodinu a v našej lavici ma už čakal Chris, usmiala som sa na neho.

„Vedela si o tom, že Linda začala vyhlasovať po celej škole, že chodíš s Bradom?“

Brad bol môj „obľúbený“ člen školy, vďaka mne mu skončilo hneď prvý deň v rozkroku pol litra Coly.

„Nie, to vieš odkiaľ?“

„Ak sú moje zdroje správne, Linda pozvala Brada na rande a on jej oznámil, že má chuť na inú kosť, teba. Zrejme si myslí, že sa naštveš na Brada, že to roztrubuje a pomstí sa vám tak obom. Nikto nemá šancu zistiť, že to vyšlo od nej.“

„A ako to, že ty to vieš?“

„Mám svoje zdroje.“

Usmial sa.

„Popravde mi nezáleží na tom, čo o mne tvrdia.“

„Skutočne?“

V hlave som videla jeho plán, ktorý mi nakoniec aj povedal. Vypustíme ďalší klep, že Linda chodí s Bradom. Nech si to potom riešia sami...

            Po obede sa vrátil do triedy, na mojej tvári sa pri pohľade na neho tradične roztiahol úsmev.

„Čo robíš večer?“

Môj úsmev pohasol. „Prečo?“ 

„Chcel som ťa vziať na večeru, ale keďže ty neješ normálne jedlo, nechaj sa prekvapiť.“

„Chris...“ 

„Ja viem, nebude to rande. No čo, pôjdeš so mnou?“

„Ešte si to rozmyslím, fajn?“

„Môžem ťa zaviesť domov, aby som vedel, kde bývaš?“

„Carlos...“

„Carlos o tom vie, majú o hodinu dlhšie vyučovanie, musela by si na nich čakať.“

Zradca!

„Ok, tak poďme.“

Vyšli sme pred hlavnú budovu a Chris si to zamieril rovno k obrovskej čiernej motorke.

„Wau, tá je tvoja?“

„Áno, páči sa ti? Neboj, nebudem blbnúť, nemienim ťa niekde vytratiť.“

Usmial sa na mňa a podával mi helmu.

„Ak ma chceš vážne odviezť, nenúť ma dať si toto na hlavu!“

„Je to pre tvoje bezpečie.“

„Vravel si, že pôjdeš opatrne, takže sa mi nič nemôže stať, nie?“

„Ok, ale keď nás niekto chytí...“

Vyplazila som mu jazyk a sadla si dozadu. Usmial sa a sadol si predo mňa.

„Chyť sa ma okolo pása.“

Tak na toto som pripravená nebola, nechcela som sa ho dotýkať, ale asi by mu bolo divné, keby som sa celú cestu držala iba sedačky, tak som sa natiahla a chytila ho okolo pásu.

„Si studená, nie je ti zima? Tie kraťase, čo máš na sebe, ťa moc neochránia.“

„Neboj sa, to prežijem.“

Naštartoval a vyrazili sme. Bol to úžasný pocit, pripomínalo mi to beh.

„Nemôžeš ešte zrýchliť?“

„Sľúbil som ti, že nebudem blbnúť, navyše nemáš helmu.“

„Ale no tak, prosím!“

„Fajn, ale v tom prípade pôjdeš večer so mnou!“

„Fajn!“

Zrýchlili sme a mne moje vlasy viali dozadu, bolo to perfektné. Počas jazdy som mu vysvetľovala cestu, pretože sme bývali až pri okraji lesa. Čudovala som sa, že ma môže cez ten vietor počuť, ale riadil sa presne mojimi pokynmi, takže mu to zrejme až taký problém nerobilo. Vysadil ma pred domom a ja som zoskočila. Zahľadel sa na mňa a chvíľu nič nevravel. Ak by som sa mohla červenať, boli by som červená ako moje vlasy.

„Je prekrásna, to som si zase vymyslel geniálnu vec! Keď s ňou budem sám, určite sa budem musieť neskutočne snažiť, aby som nenatiahol ruku a nedotkol som sa jej.“

„Onedlho sa pre teba stavím, čo by si povedala tak za hodinu?“

„Fajn, budem sa tešiť, zatiaľ.“

Otočila som sa a utekala som do domu. Zvnútra som ho sledovala, ako odchádza. Toto vážne nebol dobrý nápad, tá chémia medzi nami by mohla kľudne odpáliť aj atómovú bombu...