Zlo si nás jednou najde

1.kapitola

1.To sa mi snáď iba zdá

 

Roku pána 1715

 

Zobudila som sa do upršaného rána. Väčšina ľudí by sa tomu asi nepotešila, ale ja som mala dôvod na radosť. Vždy keď pršalo, moja služba v záhrade bola zrušená. To bol zaručene veľmi dobrý dôvod, ale dnes som mala aj iný. Sestra Magdaléna mi sľúbila, že ak ma sestra predstavená uvoľní, budem s ňou môcť ísť do biskupského sídla na jednu z každomesačných schôdzí. Dažďom som mala uvoľnenie zabezpečené.
Rýchlo som vstala z postele a potichu som sa obliekla, aby som nezobudila ostatné dievčatá. Málokedy sa mi podarí dostať z kláštorných múrov a preto som sa snažila nevzbudiť prílišný rozruch. Sestra Magdaléna nemala zakázané so mnou vychádzať, ale ak by sa to niekto dozvedel, je možné, že by sa tomu tak stalo.
Sestry ma skrývali pred okolitým svetom, pretože som sa už od malička vyznačovala nezvyklou krásou. Bola som na svoju dobu veľmi vysoká, merala som 170cm. Moja postava bola štíhla, zaoblená v tých správnych miestach. Najzvláštnejšie však na mne boli moje vlasy. Do polky chrbta sa mi vlnili vo farbe čerstvej krvi. V porovnaní s nimi vystupovala moja bledá pokožka ešte viac do popredia. V dobe upaľovania čarodejníc a hľadania nadprirodzených bytostí v každom naokolo bola moja izolovanosť pred svetom to najlepšie, čo mohli pre mňa urobiť. Zbehla som do kuchyne, kde som sa stretla so sestrou Janou. Podala mi môj dnešný obed.
„Ester, prosím ťa, dávaj si pozor. Prší, takže nikomu nebude nápadné, že máš na sebe plášť a na hlave kapucňu. Prosím ťa, sľúb mi, že si dáš pozor.“
Vrhla na mňa vystrašený pohľad. Viem, že neschvaľovala rozhodnutie sestry Magdalény, ale nikdy by nás nezradila.
„Nebojte sa, sestra Jana, budem mať na sebe celý čas plášť, takže nikto zo mňa neuvidí viac, ako bude nutné. Viem, že máte o mňa starosť a cením si to. Sestra Magdaléna dá na mňa pozor, určite sa nič nestane. Iba si pozriem ten nádherný palác, pôjdem so sestrou Magdalénou na schôdzu a budem jej robiť pisára. Hneď, ako budeme môcť, vrátime sa.“
„Och, zlatko, mám zlú predtuchu, nemohlo by ísť nejaké iné dievča?“
„Sestra, viete, že som jediná, ktorá vie bezchybne písať a navyše ovládam aj latinčinu. Vždy sme si museli na tieto schôdze povolávať pisára a platiť mu nemalé peniaze. Ak to teraz zvládnem, ušetrím nám mnohé starosti a za ušetrené peniaze môžeme kúpiť nové šatstvo pre dievčatá.“
„O áno, viem, že máš pravdu, len mám proste zlý pocit, dávaj si na seba pozor.“
Začuli sme kroky a obe sme sa otočili.
„Opäť sa nechávaš unášať svojimi poverčivými predstavami?“ Vošla sestra Magdaléna a podávala mi môj plášť.
„Veľmi dobre vieš, že by som nedopustila, aby sa Ester niečo stalo. Nie si jediná, komu na nej záleží. A ty poď, lebo prídeme neskoro.“ Rýchlo som sa obliekla, zobrala kôš s našim jedlom a pisárskymi potrebami a vyrazili sme.
 „No čo, si nervózna? Neboj, všetko dobre dopadne, si šikovná, nezáleží na tom, že si všetci myslia, že vzdelaný smie byť iba muž. Si rovnako inteligentná ako väčšina mužov, ak nie ešte inteligentnejšia.“
„ Ďakujem za vašu dôveru, budem sa snažiť nesklamať ju.“
„Nie nadarmo som ťa učila všetky tie veci. Verím tomu, že budeš oveľa lepšie pripravená do života, ako mnohé z nás. Niekam to dotiahneš.“
Rada by som jej slovám verila, ale kam to môžem dotiahnuť? Ak by som bola chlapec, mohla by som ísť študovať, to bol môj sen. Ale vedela som, že jeho zrealizovanie je nereálne. Najlepšie, čo by sa mi mohlo stať je sobáš s bohatým mužom. A to nebola moja predstava o ideálnom živote. V kláštore som čítavala mnohé literárne diela a po svojej práci som sa smela venovať štúdiu. Vedela som, že ak by sa aj najodvážnejšie sny mojich vychovávateliek splnili a ja by som sa „dobre“ vydala, musela by som hrať úlohu domácej pani. A to som nechcela. Sestra Magdaléna mi rozumela, myslím, že dôvod, prečo vstúpila do kláštora bol ten, že je v ňom slobodná. Už dlhšiu dobu som rozmýšľala nad tým, ako by vyzeral môj život, ak by som sa stala mníškou.
Z mojich úvah ma vytrhla sestra Magdaléna: „ Ester, pozri sa, biskupský palác.“
Vstúpili sme dovnútra, kde nám mladá sestrička oznámila, že hlavná predsedkyňa ochorela a pravdepodobne dnes snem nezasadne. Máme vraj chvíľu počkať na rozhodnutie.
Potom sa lepšie zahľadela na mňa a povedala: „Teba som tu ešte nevidela, si jedna zo sirôt, o ktoré sa starajú v kláštore?“ 
„Áno, madam.“
„Koľko máš rokov?“
„19, madam.“
„Od koľkých rokov si v kláštore?“
„Od narodenia, madam.“
„Od narodenia?“
„Áno, madam.“
„Čo sa stalo s tvojimi rodičmi?“
„Tak to by už hádam stačilo, Izabella, nemyslíš? Ester sem neprišla na výsluch, ale ako moja pomocnica a zapisovateľka.“
„Zapisovateľka? A aké si vravela, že má meno? Ester? Jej rodičia boli židia? Áno, áno, milá Magdaléna, vidím, čo mi chceš povedať, ale ja sa nepýtam kvôli sebe, som si istá, že by sa s ňou náš biskup chcel zoznámiť, nemyslíš?“
Sestra Magdaléna zbledla, s hrôzou v očiach na mňa pozrela a ja som už vôbec ničomu nerozumela. Do toho vošla sestrička, ktorá nám oznámila, že zasadanie nebude.
Sestra Magdaléna sa už chystala aj spolu so mnou odísť, ale sestra Izabella ma chytila za ruku a povedala milým hlasom: „Neboj, Magdaléna, choď naspäť, ja sa už o Ester postarám. Má 19 rokov, takže by už aj tak za chvíľu od vás musela odísť. Páči sa mi, nechám si ju u nás.“
„ Izabella,...“
„Nebodaj mi neveríš? Mária, poď sem, odprevaď sestru Magdalénu naspäť do kláštora.“
Pri týchto slovách sa otočila a odchádzala ťahajúc ma za sebou.
„Ester, bude sa ti tu páčiť, predstavím ťa biskupovi, uvidíš, je to obrovská pocta byť súčasťou jeho paláca.“
Vedela som, že mi niečo podstatné uniká, že za jej predstieranou milotou sa skrýva niečo strašné, ale nemala som na výber, koniec koncov, za chvíľu sa určite všetko dozviem. Zastavili sme pred veľkými vyrezávanými dverami, ktoré sestra Izabella otvorila a pokynula mi, aby som vošla.
„Počkaj tu, biskup za chvíľu príde.“
S týmito slovami odišla a ja som sa pomaly rozhliadla po miestnosti. Bolo tam množstvo nádherných kódexov (pozn. autora: ručne písané knihy), obrazov, rôznych maličkých sôch a iných cenností. Začula som mužské hlasy, ale ani jeden nepatril biskupovi. Sedávala som v kostole vždy vpredu v časti pre sestričky a ich zverenkine, takže som jeho hlas poznala. Po chvíli muži vošli a obaja na mňa zostali prekvapene pozerať.
„A toto je kto?“
„Na koho tu čakáš, maličká?“
„Na pána biskupa, pane.“
Obaja museli mať šľachtický pôvod, boli luxusne oblečení a v tvárach mali výraz bohatých mužov. Len ich pohľad mi k tomuto obrazu nesedel. Pozerali sa na mňa, ako keby .... začala som sa trásť.... ako keby som bola jedlo. Jeden z nich, ten starší a na prvý pohľad bohatší vykročil ku mne. Uskočila som.
„Neboj sa, nechceme ti ublížiť, prepáč, ak sme ťa vystrašili.“
Povedal priateľským hlasom. Vedela som, že klame. Už od nepamäti som vedela, kedy mi niekto klame a kedy vraví pravdu, hoci dôvod nechápem. Neprestal ísť ku mne a ja som začala ustupovať.
Zastavil sa a povedal: „Nedáš si dole ten plášť? Musí ti byť horúco.“
Aj keď som vedela, že klame, poslúchla som, inú možnosť som nemala. Pomaly som si rozopla plášť, dala si dole kapucňu a prehodila ho cez kreslo. Ak som mala dovtedy pocit, že sa na mňa pozerali ako na jedlo, ich terajší pohľad sa ani nedal opísať. Roztriasla som sa tak, že to už bolo viditeľné. Zdalo sa, že sa im to páči. To ma roztriaslo ešte viac. Začuli sme hlasy, záchrana, pomyslela som si.
Ani som si nevšimla, kedy ku mne jeden z nich skočil a prikryl mi ústa. „Rýchlo“, zakričal na svojho spoločníka, „ Musíme to stihnúť, kým neprídu.“ A potom som sa prepadla do temnoty....
***
Zobudila som sa do tmy. Ách, bol to iba sen... Natiahla som sa na celú posteľ, ešte som mala čas spať, keďže ani nesvitá. Narazila som na niečo mäkké, čo v mojej posteli nemalo čo hľadať, hodvábny vankúš. Posadila som sa a rukami som začala skúmať svoje okolie. Ležala som na cudzej posteli a všade okolo mňa boli porozhadzované vankúšiky. Moja nádej, že sa mi to snáď iba snívalo, ma rýchlo opustila. Snažila som si spomenúť, čo sa stalo posledné. Pamätám si biskupov hlas na chodbe, ruku toho ... muža ... na mojich ústach a viac už nič. Asi som odpadla, alebo ma tí muži niečím omámili... Mala som nutkavú potreba zvracať, ale netušila som, kde som a asi by to nebolo zrovna vhodné. Pomaly som zliezla z postele a skúmala som po hmate miestnosť, v ktorej som sa ocitla. Keď som sa dostala k stene, pokračovala som pozdĺž nej. Moja ruka nahmatala dvere, ó aké prekvapenie, boli zamknuté. Šmátrala som ďalej, až som sa ocitla pri posteli. Začula som hlasy, tak som sa na ňu radšej posadila. Zahrmotali kľúče a do miestnosti vošli postavy, ale cez svetlo, ktoré sa nahrnulo do miestnosti spolu s nimi, som nebola schopná nič iné rozoznať.
„Ale, ale, maličká sa nám prebrala. Ako si sa vyspinkala? Myslím, že na takýto prepych nie si zvyknutá, vlastne by si sa nám mala poďakovať.“ 
Obaja sa zasmiali.
„Čo sa stalo, že neodpovedáš? Bojíš sa nás? Nespravíme nič, čo by si nechcela, to mi ver. Ako vidím, si úplne nevinná a tvoja nevinnosť je niečo, čo by sme chceli obaja, ale to sa nedá, však, maličká? Dohodli sme sa, že necháme výber na tebe. Tak to bude aspoň spravodlivé, čo povieš?“
„Choďte obaja do čerta!“
„Ale, ale, slušne vychované dievčatko používa takéto výrazy? No, my ťa tu necháme, nech si to všetko v kľude premyslíš a prídeme neskôr. Nepokúšaj sa ujsť, si v suteréne môjho paláca, odtiaľto sa nemáš šancu sama dostať. Za chvíľu ti pošleme jedlo, aby si nám neumrela od hladu.“
Položili mi na stôl lampu a s týmito slovami odišli. Hneď, ako za nimi zaklapli dvere, som prebehla do rohu a zvracala. Z tohto sa len tak ľahko nedostanem...
***
            Už týždeň som zavretá v tejto miestnosti. Na druhý deň za mnou prišiel jeden z  mužov a oznámil mi, že ak budem rozumná, dostanem sa odtiaľto a nič zle sa mi nestane. Keď sa rozhodnem spolupracovať, mám to povedať sluhovi, ktorý mi nosí jedlo a on za mnou príde. Dnes mi priniesli jedlo skôr a ja som si popri ňom čítala. Bolo tu množstvo kníh, myslím, že ten šľachtic ani netušil, čo sú to za skvosty. Život je občas nespravodlivý. Určite ich mal ešte veľa vo svojej knižnici, ale niečo mi hovorilo, že bude lepšie, ak budú toho o mne vedieť čo najmenej. Nikdy som sa nespoliehala na svoj inštinkt, ale keď som si spomenula na ranné varovanie sestry Jany... Začula som kroky, rýchlo som schovala knižku a postavila sa ku stene, ďaleko od dverí.
Vošiel môj únosca, pozrel sa na mňa, na zjedené jedlo a usmial sa. „No čo, maličká, už si sa rozhodla? Ver mi, že rýchlosť by ti mohla pomôcť, nie je dobrý nápad skúšať moju trpezlivosť! Viem, že vieš rozprávať, aj keď si od svojho príchodu skoro neprehovorila. Dávam ti čas do večera! Pokiaľ sa nerozhodneš, ver mi, nebudem taký láskavý.“
Otočil sa na päte a odchádzal. Moje srdce bilo ako splašené, nechcelo sa ukľudniť. Pomaly som sa zviezla na zem a rozmýšľala som. Vedela som, že ma tu nenechajú na večné veky, že len do určitého času sa budú chovať milo. Ale čo som mala robiť? Žiadne východisko ma nenapadalo. Na večer znova prišiel a ja som mu tradične neodpovedala.
„No dobre, keď chceš byť tvrdohlavá, prosím. Je to tvoje rozhodnutie. Táto večera bude posledné normálne jedlo, ktoré dostaneš. Kým sa neumúdriš, budeš o chlebe a vode!“
Toto mal byť môj trest? Nezdalo sa mi to vôbec zlé, v kláštore sme často boli len o chlebe a vode, občas aj bez chleba. Poslušne som sa vrhla na svoju večeru. Zdalo sa mi zvláštne, že po mojom zaklopaní mi nikto neprišiel vziať prázdnu tácňu, ale odmietla som byť paranoidná. Aj tak som však začala mať strach, kým sa o chvíľu neotvorila škárka v dverách, cez ktorú som dostávala svoje jedlo.
„No čo maličká, chutilo ti? Dúfam že áno. Trošku som si ťa poistil. V tom jedle bola droga, ktorá ťa behom hodiny úplne znehybní. Už ti nepomôže ani zvracanie, neradím ti to skúšať, bola by si ešte slabšia. Krik ti vôbec nepomôže, nikto tu nie je. Za hodinu sa vrátim a vezmem si, čo je moje. Možno sa ti to zdá príliš radikálne, ale skutočne nemienim mať jazvy od tvojho bránenia sa a si moc prekrásna na to, aby som ťa nechal len tak.“
Škárka sa zavrela a ja som už počula iba jeho smiech. Keď mi došiel zmysel jeho slov, začala som kričať z plného hrdla. Vedela som, že mi to nepomôže, ale ja sa nevzdám bez boja. Po čase som cítila, že slabnem. Zviezla som sa na zem a bezmocne som sa obzerala okolo seba. V tom mi padol zrak na tácňu od jedla a na nôž na nej... Po štyroch som sa k nej doplazila a začala som sa hystericky smiať. „Mňa aj tak nedostaneš!“ zakričala som, vzala som si nôž do ruky a prerezala som si ním žily na svojej ruke. Oprela som sa o stôl, krvácajúcu ruku som si položila do klína a čakala som na smrť. Moje oči sa mi pomaly zatvárali. Zdalo sa mi, že niekto rozrazil dvere. Otvorila som oči a tam stál anjel. Pozrel sa mi do oči a ja som pochopila, že smrť prichádza. Znova som zavrela oči a potom som pocítila ostrú bolesť na mojej zranenej ruke. Už som však nenašla silu oči znovu otvoriť. Začala ma unášať temnota a bolesť...