1. kapitola

ŠOK: 1. silný fyzický alebo duševný otras, prudká zmena spoločenských alebo ekonomických vzťahov 2. liečebná metóda 


Je máj.
Absolútne vyčerpaná sa vraciam zo školy, nohy za sebou ledva ťahám.
"Ten debilný sprostý ...." šomrem si popod nos najhoršie nadávky, aké mi zídu na um. "To urobil naschvál! A teraz mi vychádza nedostatočná. Ak prepadnem matka ma zabije."
Všimnem si pohľad, ktorý na mňa vrhne staršia pani. Ja viem, je trochu čudné rozprávať sa sama zo sebou, ale nemohla som si pomôcť. Ten debil ma tak nasral! Profesor matiky, môjho najneobľúbenejšieho predmetu.

Šuchtavo pokračujem v chôdzi, nohu kladiem pred nohu.
Na konci ulice zabočím doľava, za chvíľu som doma. Na pár sekúnd sa zastavím pred kníhkupectvom aby som omrkla najnovšie knihy. Som maniak na akúkoľvek literatúru. Ale tentoraz tam nenájdem nič zaujímavé, namiesto toho ma zaujme môj vlastný odraz vo výklade. Z odrazu na mňa pozerá sedemnásťročné dievča z ryšavými kučeravými vlasmi, ktoré odstávajú na všetky strany. Už dávno som sa vzdala naivnej predstavy, že ich skrotím. Som malá, hlavu mám len po stredné poličky, takých stopäťdesiat centimetrov. Podľa mami mám určite Napoleonov syndróm, vraj preto na seba neustále chcem priťahovať pozornosť. Ako keby som to robila naschvál! Pokožku mám svetlú, nikdy sa neopaľujem. Slnko mi nerobí dobre, vždy sa spálim a potom mám nepekný červený odtieň. A pehy, tie mám rozsypané po celej tvári. Ako ich len nenávidím. Znechutene pokrčím nos a pokračujem v ceste. Na prázdnej ulici sa ozýva pravidelné capkanie mojich červených čín, na ktoré som patrične hrdá. Stálo ma veľa úsilia ich objaviť v jednom zastrčenom second-hande. Na tom, že sú mi o dva čísla väčšie nezáleží.
Konečne doma. Vo vrecku nahmatám kľúče a jeden z nich zastrčím do zámky. Otočím ním.
"Ahoj, som doma," zakričím do tichého domu. Nikto sa neozve. Myknem plecom, asi niekam išli. Žltú bundu, ktorú som doteraz niesla v rukách zakvačím na vešiak. Potom sa zohnem aby som si mohla rozviazať šnúrky.
A vedy mi pohľad padne na tri červené škvrny na zemi. Natiahne ruku a do tekutiny namočím ukazovák. Chvíľu sa prestanem zaoberať šnúrkami a pod žltým svetlom lampy skúmam svoj objav. Rozotriem lepkavú tekutinu medzi prstami.
A zrazu mi dôjde.
Krv.
Srdce sa mi rozbúcha. Úplne nepochopiteľne mi žalúdok zovrie strach. Veď je to len pár kvapiek! Niekto sa možno porezal alebo .... Ale viem, že to tak nie je. Niečo mi hovorí, že sa stalo niečo vážne.
Vyskočím a utekám do obývačky. Zabudnem na rozviazané šnúrky a presne na prahu sa rozpľaštím ako žaba. Bolestivo si udriem kolená a bradu, nestačím sa zachytiť rukami. Začujem cvaknutie vlastných zubov. Zastonám.
Pomaly sa začnem zase zbierať. Zdvihnem hlavu a ...
Stena oproti mne je celá červená. Niekto ju zastriekal niečím červeným. Nemôže to byť krv, je toho priveľa. Alebo predsa? Postavím sa a roztrasenou rukou sa dotknem steny. Zafarbí mi dlane.
Trhane sa nadýchnem.
Je to krv. Všetko to je krv.
Potkýnam sa ďalej po dome. Cítim sa ako v sne. Musím sa podopierať rukami aby som nestratila rovnováhu, ale aj tak pokračujem vo svojom prieskume. V ďalšej miestnosti nájdem to isté, rodičovská spáleň vyzerá tak isto. Nakoniec sa dopotácam ku kuchyni.
Na to čo tam uvidím ma nič nemohlo pripraviť. Žiaden film, rozprávanie ani bláznivá kniha. Nič.
Na podlahe je červené jazero veľké ako polovica miestnosti. A v tej lepkavej odporne zapáchajúcej hmote leží celá moja rodina. Otcove prázdne oči sa upierajú rovno na mňa a jeho groteskne vykrútené telo akoby sa snažilo zakryť moju matku a staršiu sestru.
Nohy mi vypovedajú poslušnosť a klesnem na zem. Nevládne sedím a pozerám na ten príšerný výjav príliš šokovaná aby som sa čo i len pohla. A potom sa opatrne zdvihnem a po štyroch sa k nim priplazím. Natiahnem ruku a opatrne privriem otcove oči aby sa na mňa prestali pozerať s toľkými výčitkami. Jemne prejdem prstami po všetkých bezvýrazných tvárach a konečne začnem plakať. Sú to bolestivé vzlyky z ktorých ma napína na vracanie, ale nemôžem prestať. Zaborím tvár do otcovej košele a plačem akoby som nikdy nemala prestať.
Neviem ako dlho som tam sedela keď som v diaľke začula húkanie sirén.
Polícia. Samozrejme, musím zavolať políciu.
S posledných síl sa pozbieram na nohy dotackám sa k telefónu. Špičkou topánky zavadím o niečo na zemi. Naslepo sa zohnem a zdvihnem to zo zeme.
Začujem šťuknúť vchodové dvere buchot niekoľkých párov nôh. Skôr ako stihnem žmurknúť je kuchyňa plná mužov čiernych maskáčoch, nepriestrelných vestách a samopalmi mieriacimi na mňa.
"Odhoďte zbraň!" zakričí jeden. Jeho hlas znie spod kukly tlmene.
Akú zbraň? Začnem nesúvisle uvažovať. Pevnejšie zovriem to čo som zdvihla zo zeme a pozriem na to. V ruke držím nôž s čepeľou dlhou ako moje predlaktie. Nikdy som niečo také nevidela. Šokovane vytreštím oči.
Cez závoj, ktorý mi doteraz zastieral myseľ si prvýkrát uvedomím čo sa vlastne stalo. Moja rodina je mŕtva a ja stojím uprostred kuchyne s nožom v ruke a šatami premočenými ich vlastnou krvou.
"Odhoďte zbraň!" zopakuje muž.