Prológ

Prológ

Pred mnohými rokmi na mieste, ktorého meno bolo dávno vymazané z pamäte ľudí...

Mnísi sa ako iný každý deň rozišli do svojich komnát, len jeden jediný išiel inou cestou, do lesa, do ktorého sa však nedostal. Na prahu dverí ležalo malé dieťa, ktoré mohlo byť nanajvýš mesiac staré. V kláštore vládlo Silentium, nechcel nikoho iného rušiť a tak ho zatiaľ vzal do svojej cely.

Dieťatko stále spalo navzdory tomu, že muselo ležať vonku v zime, na snehu. Otvoril dopis, ktorý ležal v jeho perinke a dúfal, že mu odhalí tajomstvo, ako sa sem dostalo, do sídla v lese vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov od najbližšej dediny.

„Drahý mních!

Nie je podstatné ako sa volám a ani ako som sa sem dostala, čas na vysvetľovanie vypršal. Prosím, postarajte sa o moju dcéru, som posledná, koho má a mne už moc času nezostáva. Napriek svojmu obyčajnému vzhľadu je neobyčajná, jej výnimočnosť sa začne prejavovať v deň jej sedemnástich narodenín, je možné, že ju budú hľadať, spravte všetko preto, aby ju nedostali, inak je budúcnosť sveta ohrozená...“

Chvíľu tupo zízal na dopis vo svojich rukách, kým ho nevyrušil tichý zvuk. Dievčatko sa zobudilo a upieralo na neho svoje oči, v ktorých sa okamžite utopil. Vzal ju na ruky a sľúbil sebe, jemu a aj jeho matke, že ho ochráni.

***

Napriek pôvodnej dohode mníchov dievča zostalo v kláštore, dostalo kompletný výcvik a bolo vychovávane ako mladý muž. Nikdy na sebe nemalo šaty, bolo zvyknuté nosiť výzbroj a v súboji dokázalo poraziť aj jeho učiteľa. Život bol pre neho ľahký, nikdy nemuselo opustiť múry kláštora a tak nevedelo o krutosti sveta navôkol.

Z dievčatka  vyrástla mladá žena, ktorá bola príliš dominantná na svoju dobu a tak mnísi ani nepomýšľali na jej sobáš, k jej spokojnosti to vyzeralo tak, že zostane s nimi. Jej sedemnáste narodeniny sa blížili, jediný, kto mal strach z jej veku, bol mních, ktorý ju našiel a ktorý o liste nikomu inému nepovedal. Deň odo dňa ju stále viac a viac pozoroval, čo neuniklo jej pozornosti a napriek jej neustálym otázkam vysvetlenie nedostala.

Týždeň pred jej narodeninami opäť bezstarostne behala po kláštore, na Silentium nedbajúc, čo vyvolávalo u starších mníchov šomranie, napriek tomu ju všetci zbožňovali, mala ich omotaných okolo prstu, jej kúzlu sa nedalo odolať. Mních sa s krútením hlavy a úsmevom na perách odobral do svojej izby, kde ho čakal na posteli odkaz.

„Našli ju!“

Bol bez podpisu, ale on vedel, čo znamená. Našiel ju v cvičiacej miestnosti, odkiaľ ju zobral bez slova vysvetlenia. Zaviedol ju do podzemia k tajným dverám, o ktorých nevedel nikto iný, iba on. Na vrchu sa už začínal ozývať hluk, krik zmätených mníchov a hrôzostrašný smiech, moc času mu nezostávalo... Predal jej dopis, ktorý ležal v  perinke, otvoril tunel a prikázal jej nájsť starého lovca, ktorý jej pomôže. So slzami v očiach poslúchla posledné prianie svojho učiteľa a rozbehla sa.

Mních počkal, kým sa dostala dostatočne ďaleko, zapálil drevo prichystané len na túto príležitosť, zapečatil vchod, vyšiel z podzemia, nikým nepozorovaný vkĺzol do svojej cely a skôr, než ho mohli nájsť a dostať z neho, kde sa nachádza, vypil jed...

***

Utekala tmavým tunelom, slzy jej už dávno prestali tiecť a keď sa za ňou rozpútalo ohnivé peklo, ešte viac zrýchlila. Stále rovno, dlhé hodiny nič iné iba tmavé kamenné múry, až uvidela svetlo. Vybehla z podzemia, padla na kolená a prisahala, že sa pomstí...