6.kapitola

6.kapitola

„Je to moja vina, moja vina...“

Jeho hlas prechádzal v šepot opakujúc stále to isté.

„Adriell, nie je to tvoja chyba.“

„A čia?“

Pozrel na ňu očami plnými bolesti, očami, aké by vo svojom veku mať nemal, mal by si dorábať štátnice, zbaliť nejakú kočku, oženiť sa a mať veľa malých harantov. Rýchlo si vytlačila tieto myšlienky z hlavy, postavila sa, vybrala z tašky fľašu vody a podala mu ju. Nereagoval, tak ju otvorila a naliala mu ju na hlavu. Prekvapene vzhliadol a zamrkal.

„Neboj, uschneš! Si v pohode?“

„Budem.“

„Fajn.“

„Zabili ho upíri, však?“

„Áno.“

Chvíľu mlčal, so zadumaným výrazom hľadel do diaľok.

„Bude z neho tiež upír?“

„Myslím, že áno, nemala som moc času na jeho preskúmanie.“

„Ale to znamená, že bude znovu žiť, nie?“

Pozeral na ňu s detskou naivitou, nádej mu prežiarila celú tvár.

„To znamená, že sa za tri dni v jeho tele preberie upír a bude hladový. Nedokáže sa sústrediť na nič iné a pokiaľ pri ňom nebude niekto, kto by ho skrotil, je schopný vyvraždiť celú dedinu, bude ako hladové zviera. To ďalej znamená, že sa v jeho tele usídli niečo cudzie, jeho povaha sa úplne zmení a on bude naveky krvežíznivé monštrum odsúdené do temnoty.“

Z jeho očí sa znovu začali liať slzy, premýšľala, či bude preplesknutie príliš kruté, ale vyriešil to za ňu sám.

„Takže? Čo spravíme? Nechcem, aby sa prebral ako upír, dá sa tomu zabrániť?“

„Samozrejme, dá, spálime telo.“

„Tak poďme na to.“

„Nemusí to byť hneď, môžeme to spraviť ako pohreb, naviac, nie som si až tak istá, že to bude bez problémov.“

Otočila sa a keď videla jeho výraz, mala sto chutí nechať ho pred budovou, ale potrebovala ho tam, nie je nič dojemnejšie ako syn zavraždeného.

„Táto vražda bola v pláne, myslím, že človek, ktorý je do toho zapletený, nemá tušenie, že sme dnes v noci zabili dvoch upírov, tak si to nechaj pre seba, nemusia to vedieť. Vypýtame si jeho telo na kremáciu, pokiaľ ju nepovolia, ukradneme ho.“

Prikývol a vošli.

***

Nepovolili.

„Si si istá, že je to dobrý nápad?“

„Nikdy som to netvrdila.“

Zaškerila sa na neho a preliezla oknom. Samotná miestnosť, kde odpočíval Adriellov otec, bola prázdna.

„Vzduch čistý.“

„Idem za tebou?“

„Nie, hodím ti ho z okna.“

„Veľmi dôstojné...“

„Môžeme ho nechať aj rozrezať, poprípade mu vrazím za tri dni do srdca kôl, je to na tebe.“

Zmĺkol a tak sa presunula na druhý koniec miestnosti, k stolu, na ktorom ležal. Bol bledší, jeho pokožka začala tvrdnúť a boli tu aj iné zmeny ľudským okom nepostrehnuteľné. Zabalila ho do plachty, jeho nohy zhodila na zem a čo najtichšie ho ťahala k oknu. Na chodbe sa začali ozývať tiché kroky, lovkyňa zbystrila a rozbehla sa.

„Adriell, máme spoločnosť!“

Zašepkala, naklonila sa s jeho otcom v náruči a vyhodila ho do jeho nastaveným rúk. Adriell ho chytil, hodil na zem a nastavil ruky, aby zachytil aj lovkyňu. Ta na neho nedôverčivo pozrela, dvere sa však začali otvárať a tak bez rozmyslu skočila.

Svetlo sa zažalo, ale jej nohy práve zmizli v okne, dopadla do jeho náručia a on ju postavil na zem. Telo ťahali rýchlo do krovia, iba pár metrov a sú za vodou, zvrchu sa začal ozývať krik, zrejme už zistili, že im chýba telo. Iba sa na seba uškerili a prekonali zostávajúcu vzdialenosť do krovia, kde na nich čakala kobyla. Lovkyňa vysadla, pomohla Adriellovi s mŕtvolou, vyhupol sa za ňou a vyrazili do tichého rána.

***

Keď sa dostali dosť ďaleko od civilizácie, lovkyňa sa ukľudnila, Adriell sa napriek tomu stále obzeral, mal pocit, že ich niekto sleduje.

„Ak sa budeš stále ošívať, zletíš.“

„Musíš byť stále taká milá?“

„Nie, môžem byť aj odporná.“

Otočila sa a anjelsky sa na neho usmiala. Dorazili k lesu, cez ktorý tiekla rieka a skryli sa v jeho prítmí.

„Poznám to tu, kúsok odtiaľto je nádherná lúka, tam budeme krytí.“

Zosadli na jej kraji, zložili Adriellovho otca a spoločne ho preniesli do stredu, blízko rieky. Adriell sa pri jeho hlave ticho modlil, kým ho lovkyňa niečím poliala a zapálila.

„Zhorí na čistý popol, premena už začala...“

Zašepkala a kľakla si vedľa Adriella, aby s ním odriekala slová modlitby.

***

Jeho popol poliala svätenou vodou, zhrnuli a vysypali do rieky. Po ceste naspäť obaja mlčali, vrátili sa do dediny a napriek ich očakávaniu na nich nikto nečakal, aby ich obvinil z krádeže, zrejme to ututlali, sami nevedeli, či to nespravili upíri.

Koňa pustila do lesa za svojou chatou, chytila Adriella za ruku a zaviedla ho k sebe.

„Dnes ťa nenechám samého, budeš spať u mňa.“

„Myslíš, že to bola pomsta?“

„Skôr varovanie...“

„Zabijú nás?“

„Ak by nás chceli zabiť, už sme mŕtvi.“

Vzala si zo skrine šaty, zavrela sa v kúpeľni a Adriell zostal sám. Poobzeral sa okolo seba, jej byt bol zaujímavo riešený. Z pôvodného nábytku spravila vďaka pár kusom látky a dreva pohodlný a vkusne zariadený bytík.

V sprche začala tiecť voda a tak sa odvážil nazrieť do ďalšej miestnosti, spálne. Posteľ bola spravená ako v stredoveku, ale to nebolo to, čo ho zaujalo, na stene visel obraz. Bol prekrásny, vynímali sa na ňom dve postavy, dlhovlasý muž a prekrásna žena, ktorá sa až nápadne podobala na Lovca. Mali na sebe šaty z úplne inej doby, pozerali sa na seba zaľúbene a tak nejak neskutočne, Adriell to nevedel pomenovať ani vo svojej hlave.

„Páči sa ti?“

Nadskočil a vykríkol, prišla skoro nečujne a naviac, voda stále tiekla.

„Si tam prekrásna.“

„Vďaka.“

„To je tvoj priateľ?“

„Nie.“

„Ale bol, však? Ľúbila si ho?

„Neviem, asi áno.“

„Čo sa stalo?“

„Pokus o vraždu dokáže neskutočne pokaziť vzťah, veril by si tomu?“

Pozeral na ňu, ale nezdalo sa, že by to mal byť vtip, nechcel radšej vedieť, kto chcel zabiť koho.

„A ty? Bol si niekedy zamilovaný? Tvoja mladosť spadá do vojnového obdobia, už to vidím, prechádzky za noci, romantická večera pri svetle bomb...“

„Zdá sa ti to vtipné?“

„Vlastne áno...“

Zasmiala sa a jej smiech bol ľahko hysterický, onedlho sa k nej Adriell pridal, smiali sa a vlastne ani nevedeli čomu, asi svojmu osudu...

„Choď do sprchy, voda je teplá.“

„Koľko vody sú schopné tie solárne panely vyprodukovať?“

„Aké... Aha! Ešte je, nemaj strach.“

Už si zvykol, že z nej nedostane všetky odpovede, ale čo bolo na tejto osobné, nechápal.

„Budeš spať na gauči, ocenila by som, keby si sa ku mne v noci ani nepriblížil, nie som si istá, či by som ťa neúmyselne nezabila.“

S týmito slovami ho vyprovodila do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere.

***

Vošiel v osuške do jej izby, obraz už nad posteľou nevisel, zato lovkyňa na nej ležala. Vyzerala tak bezbranne, mal chuť sa jej dotknúť...

„Ja nespím!“

Posadila sa, pobavene sa usmievala a keď nič nehovoril, niečo po ňom hodila.

„Mp3-ka?“

„Áno, ale nie je tam toho moc, keby som vedela, že civilizácia pôjde opäť do kytek, spravila by som si lepší výber. Myslela som, že dnes budeš mať problém zaspať, toto tvoje myšlienky prehluší.“

„Radšej ani nechcem vedieť, ako ju nabíjaš.“

Zapol ju a prezeral si výber pesničiek, ktoré zrejme počúvala lovkyňa naposledy.

„Nightwish?“

„Niečo sa ti nepáči? Niektoré ich pesničky sú dokonca motivujúce.“

„Motivujúce? Ktoré napríklad?“

„Napríklad End of all Hope. A teraz choď spať.“

„Chcel som ťa ešte o niečo poprosiť.“

Zdvihla obočie a mávla rukou.

„Áno?“

„Chcem sa stať lovcom.“

„To nie je také jednoduché, zabijú ťa skôr, než sa naučíš aspoň niečo.“

„Ako to, že teba nezabili?“

„Pretože ma nenašli...“

Jej slová boli iba šepot, nebol si istý, či ich mal vôbec počuť. Postavila sa, chytila ho za ruku a odviedla ku gauču.

„Spi, nie je o čom rozprávať.“

Vrátila sa naspäť do postele a zhasla sviečku pri jej posteli, jediné svetlo bola tá jeho, pri gauči.

„Zhasni, prosím ťa.“

„Pre mňa ešte rozhovor neskončil.“

Posadila sa, chytila topánku a hodila ju do sviečky, ktorá sa prevrhla a postriekala prekvapeného Adriella.

„Pre mňa áno a ak nechceš mať druhú v hlave, ticho.“