23. kapitola

XENOEKIA: náhodný výskyt organizmu v úplne inom prostredí, než v akom obvykle žije

Namierim zbraň na anjela pred sebou. Neviem či patrí k nám alebo k nepriateľom, ale ak je to Azaelov človek nemienim sa nechať zabiť, uniesť alebo čo vlastne so mnou chcú urobiť. 
„Zosadni. A urob to veľmi, veľmi pomaly. Žiadne prudké pohyby lebo ti vystrelím mozog.“ poviem. Prekvapí ma ako znie môj hlas pevne, skoro mrazivo. 
Postava ma poslúchne. Pomaly sa znesie na asfalt, jej nohy sa ho dotknú úplne nečujne, a stiahne krídla. 
„Chéri, len ma prosím ťa nezabi, prišiel som ti pomôcť.“ povie postava a pristúpi bližšie. 
Srdce mi vynechá jeden úder, keď si konečne uvedomím kto to je a koho sú tie krídla temnejšie ako tma počas zimného večera. Spomeniem si na tú noc, keď som sa ich neuvážene dotkla. Na tú hebkosť pod prstami. 
„Sam,“ zašepkám, viac nedokážem. Nechám ruku so stále nabitou zbraňou klesnúť pozdĺž tela. Dvomi dlhými krokmi prekoná vzdialenosť medzi nami a veľmi opatrne mi ju vyberie z prstov. Počujem šťuknutie a viem, že zbraň zaistil. Až potom ma obíjme. Obtočí okolo mňa svalnaté ruky a viem, že všetko je v poriadku, že Zekeeho smrť je v poriadku. On nedovolí aby sa mi niečo stalo. Asi minútu si doprajem luxus pocitu absolútneho bezpečia a potom ho od seba odstrčím. 
„Mali by sme ísť.“ poviem. 
„Dobre, ľahni si dozadu, vyzeráš hrozne. Budem šoférovať.“ 
„Zvládnem to,“ namietam pevne. Tvárim sa, že som poznámku o svojom výzore nepočula. Nič na to nepovie, len si sadne za volant a zdvihne obočie, akoby mi vravel: Teraz už nemáš na výber, zlatíčko. Vzdychnem a poslúchnem. Keď sa skrčím na zadnom sedadle uvedomím si aká som unavená. Spokojne sa zahniezdim. 
„Lara, počkaj, najprv mi vysvetli čo sa stalo.“ vytrhne ma jeho hlas spred brány spánku. 
Unavene zdvihnem hlavu a posadím sa, myslím, že keby som ostala sedieť zaspala by som. Potichu mu zopakujem všetko čo som zistila a čo sa stalo potom. Netrvalo to dlho. V aute zavládne skoro hmatateľné ticho. 
„Je to vážne,“ zahundre si pod nos. 
„Čo je vážne?“ nerozumiem. 
„Toto celé. Vieš, že Temný sa snažia o ovládnutie sveta už veľmi dlho, v podstate odkedy sme tu. Robili to rôznymi spôsobmi. Niektoré boli účinnejšie iné menej. Napríklad sa votreli medzi členov kráľovskej rodiny a radili im. Ale nikdy nechceli urobiť toto. Niektorý sa pohrávali s myšlienkou, že by sa spojili s našimi predkami ale našťastie sa to nikdy nenastalo.“ 
„Prečo by sme sa toho mali báť?“ spýtam sa. „Možno sa k Azazelovi nepridajú.“ 
„Och Lara, pridajú sa k nemu. Stopercentne sa k nemu pridajú.“ 
„Prečo by mali? Možno prejdú na našu stranu.“ 
„Lara, kým získajú hmotné telo budú veľmi veľmi zraniteľný. A dovtedy ich preskúmajú. Jeden Temný má dar vďaka ktorému vie aký si človek, aký budeš po ochutnaní Ovocia poznania, aký budeš mať potom dar.“ 
Uvidím odraz jeho očí v spätnom zrkadielku. Je niekde ďaleko, veľmi ďaleko. 
„A tebe to povedal?“ spýtam sa. Zdvihne pohľad a pozrie na mňa tak nekonečne smutne, až by so si radšej odhryzla jazyk ako by som sa ho to mala znova spýtať. 
„Áno, mne povedal aký človek v skutočnosti som. Chéri, to mi stačí, teraz si môžeš pospať.“ 
„Kam ideme?“ zašomrem, keď sa na zadnom sedadle snažím nájsť čo najpohodlnejšiu polohu. 
„Za priateľom,“ povie mi jeho hlas a ja sa nechám uniesť do krajiny snov. 

Niečo ma jemne hladí po tvári, je to teplé a mäkké. Zamrvím sa.
„Chéri, zbuď sa lebo ťa budem musieť odmiesť.“ 
Lenivo otvorím oči.
„Kde sme?“ zamrmlem a posadím sa.
„V cieli.“ 
Prikývnem a vytackám sa z auta. Sam si ma prezrie výsmešným pohľadom. 
„Prestaň na mňa tak pozerať.“ zahundrem a pretriem si oči aby som sa konečne spamätala. Nachádzame sa pred malým útulným domčekom. Pohľadom hľadám Darena a uvidím ho trošku mračiaceho sedieť na obrubníku. 
„Ako dlho som spala?“ spýtam sa aby som získala pojem o čase
„Asi desať hodín, celú cestu.“ 
Už veľmi dlho som tak dlho nespala, odkedy zabili mojich náhradných rodičov spávala som veľmi málo. 
„Tak poďme,“ zahundre Sam a vykročí k domu. Spolu z mračiacom sa Darenom ho nasledujeme. Zaklope na dvere a čaká. Dvere sa otvoria a do cesty nám vstúpi drobné žieňa s plačúcim deckom v náručí. Keď si nás premeria pohľadom v prvom momente sa jej na tvári zjaví prekvapenie, potom ho vystrieda hnev. Vystrčí prst a naštvane ju zabodne do Samovej hrude. 
„Čo zase chceš Samael? Zase si prišiel robiť problémy?“ 
„Ale no tak Karina, predsa som vám nikdy vážne problémy nespôsobil.“ Zamrmle Sam. „Je Herald doma?“ 
Pretne ho nenávistným pohľadom ale potom obrátila hlavu do domu a zavrieskala Heraldovo meno. 
„Spokojný?“ povie Samovi.
Ten sa usmeje a prikývne. 
„Nepozveš nás dnu?“ nadhodím nenútene. 
Okamžite svoj nenávistný pohľad obráti ku mne a otvorí ústa. Ale spŕšku nahnevaných slov zastaví ruka na jej pleci.
„Kari, prosím ťa,“ povie mierny hlas. Žena odstúpi a potom sa ako fúria stratí v dome. 
„Prepáč Sam, ale má toho dosť.“ ospravedlňujúco sa usmeje a prebehne nás pohľadom. Najprv Sama stojaceho pred ním, potom Darena za Samovim chrbtom a nakoniec mňa. Oči sa mu rozšíria prekvapením.
„Manquer lumière,“ zašepká a skloní hlavu. 
„Herald prosím ťa, najprv by si nás mohol pozvať dnu, nie?“ unavene zahundre Sam. 
„Prepáčte, neuvedomil som si to.“ ospravedlňujúco sa usmeje.  
O pár minút už sedíme na mäkkom gauči v obývačke a popíjame čaj. Teda až na Sama, ktorý sa spokojne usmieva s horúcim kakaom v náručí. Nikdy by som naňho nepovedala, že má rád kakao. 
Samovi sa našťastie v pomerne stručnej verzií udalostí podarilo vysvetliť čo sa stalo a tak som sa do vysvetľovania nemusela zapájať. Daren sedí vedľa mňa úplne nehybne a sleduje dianie okolo.
„Čo bude s tým chlapcom?“ spýta sa ma Harald.
Pozriem na Darena. 
„Neviem, ale zatiaľ ho nemôžeme nechať ísť. Daren ak mi sľúbiš, že nebudeš robiť hlúposti nemusím ťa nikam zamykať a budeš sa môcť pohybovať po dome.“ 
Uprie na mňa veľké trošku vydesené oči
„To to nemôžem sľúbiť Lara.“ povie pokojne. Prikývnem, chápem ho. 
„Dobre, bolo to tvoje rozhodnutie. Prosím zamknite ho v nejakej izbe.“ pozriem na Heralda a ten bez slova urobí čo chcem. NA Karinu sediacu oproti sa zmierlivo usmejem. 
„Nebojte sa, čo najskôr z tadeto vypadneme. Ale ak dovolíte rada by som najskôr použila vašu kúpeľňu.“ 
Pretne ma pohľadom plným nenávisti ale rukou ukáže na poschodie.
„Prvá dvere s prava.“
„Ďakujem. A Sam, informuj prosím Michaela. Nech sem najneskôr do zajtra pošle niekoľko ľudí.“ 
Odpracem sa do kúpeľne. Potichu za sebou zavriem dvere a opriem sa o ne chrbtom. Toto bol jeden z mojich najšialenejších dní v živote. Zaborím tvár do dlaní a snažím sa ignorovať neviditeľnú silu zákerne mi sťahujúcu hrdlo. 
Nie, nebudeš plakať! Nie si predsa malá.
Postavím sa a dotackám sa k umývadlu. Otočím kohútikom a studenou vodou si opláchnem tvár. Trošku ma to upokojí. Pomaly, skoro lenivo sa začnem vyzliekať. Zbavujem sa kusov oblečenia zastriekaného zaschnutou krvou zo Zekeeho. Keď konečne stojím na chladivej vykachličkovanej podlahe nahá nedokážem si spomenúť na čo sem som vlastne prišla. Jediné čo dokáže vnímať je krv zaschnutá na mojej obľúbenej bielej blúzke. Nie je jej veľa, sú to len kvapky, ktoré vystrekli keď som ho trafila medzi oči. Hlava sa mi zatočí pri spomienke na guľku prevrtávajúcu sa mu čelom. Stratím rovnováhu a ocitnem sa lícom pritisnutá na studenú dlážku. Viem, že by som sa mala postaviť ale nechcem sa ani pohnúť. Viem, že keby som to urobila, veľmi rýchlo by som rozlúčila s obsahom svojho žalúdka. 
Začujem škripot nenamastených pántov dverí, niečie ruky ma nežne zdvihnú z dlážky a pritisnú ma k sebe. 
„Chéri, no tak, čo sa deje.“ 
Zdvihnem oči a uvidím starostlivé Samove oči.
„Zabila som ho,“ šepnem. „Vlastnými rukami som ho zabila.“
„Ale no tak. Keby si to neurobila on by zabil teba.“ 
Zakrútim hlavou. 
„Mohla som ho len zraniť, nemusela so ho hneď zabíjať.“ 
„Lara, keď si to neurobila, pochybujem, že sa to dalo.“ rozhodne vyhlási. Chvíľu uvažujem o jeho slovách a potom sa o neho vďačne opriem. 
„Ďakujem.“ zašepkám. 
„Nie je začo,“ zaškerí sa na mňa. Až teraz si uvedomím, že som úplne nahá v náručí muža. Po tvári sa mi začne plaziť zradná červeň. 
„Už môžeš ísť.“ odstrčím ho od seba a rukami sa pokúsi zakryť čo sa len dá. Neúspešne.
Hodnotiaco si ma premeria. V očiach sa mu odrazí túžba a ešte niečo čo som tam ešte nevidela, ale čo ma rozochveje od malíčkov na nohách až po niečo vo mne čo sa nikdy neozvalo. 
„Lara, si nádherná,“ povie priškrtene a potom natiahne ruky. Stále sedíme na dlážke, nepodarilo sa mi od neho vzdialiť dostatočne ďaleko. Jeho veľká dlaň mi dovrie zápästie a pritiahne ma k sebe Pokúsim sa mu vytrhnúť ale márne, je silnejší. 
Surovo mi zovrie bradu a prinúti ma otočiť k nemu tvár. A zrazu viem čo chce urobiť, už to raz urobil a mne sa to páčilo až príliš. 
Naozaj to chcem aj teraz?