21. kapitola

NAIVNÁ: 1. prostoduchý (ako dieťa), detinský, málo dôvtipný 2. naivné umenie, maliarstvo od neškolených umelcov, insitné;

„Pobozkaj ma.“
„Čože?“ pozrie na mňa úplne vykoľajene. Jeho večný úškrn sa v okamihu vytratí. 
„Pobozkaj ma. Tak ako vtedy, no mojej oslave dospelosti.“ Zašepkám. Nakloním sa k nemu tak blízko až vidím jeho pulzujúce tepnu. 
„Lara ...“ začne, ale nedokončí. Položím mu na pery prst a tým ho umlčím. 
„Nechcem veľa, len jeden bozk.“ 
Chvíľu ma pozoruje bez pohnutia a potom sa zaškerí. Netuším prečo, ale zdá sa mi, že s musí veľmi premáhať aby sa usmial. 
„To som bol taký neodolateľný?“ zatiahne a v očiach sa mu rozhoria nezbedné uhlíky. 
Zarazím sa. Je taký neodolateľný? Neviem. Len chcem vyskúšať, či o je naozaj také ako si to pamätám, či mi naozaj telo zaleje oheň a ľad zároveň. Sleduje ako zvažujem, čo mu odpovedať a úškrn sa mu pomaly vytráca z tváre. 
„Chéri, zabudnime na to, dobre? Ten bozk bol z moje strany nerozvážnosť, ale proste som nemohol odolať tvojím pôvabom.“ zase tie planúce ohníčky v jeho očiach. Zamračím sa. „Už to nebudeme opakovať. Okrem toho Michael by ma vykastroval, keby som sa ťa čo len dotkol.“ 
Nakloní sa jemne ma pobozká na líce. Jeho tvár zostane prilepená na mojej o sekundu dlhšie ako by bolo normálne. Jeho čisto živočíšna vôňa mi zaplní nos a mne sa rozbúcha srdce. Jeho teplo mi rozochveje telo. Naozaj je to také ako si pamätám, nebol to len sen. 
Objímem ho okolo krku a pritlačím sa k nemu bližšie. 
„Sam som rada, že si ma prišiel pozrieť,“ zašepkám. 
„A ja ti ďakujem za pomoc. Toho magora by som bez tvojej pomoci nezabil. Letí na vysoké opätky a ja na ne veľmi nie som.“ 
Tlmene sa zachichocem do jeho rukávu. 
„Dobre, tak už bež.“ odtiahnem sa od neho. 
Vystúpime teplý nočný vzduch sa nám obtrie o telá ja sa zachvejem. On sa usmeje a vykročí ku koncu ulice. Jeho čierny kabát sa mu vlní okolo tela.  
„Chéri?“ obráti sa ešte raz ku mne. „Dávaj na seba pozor.“ 
„Neboj sa, budem.“ potichu odpoviem zo zovretým hrdlom. Slová sa mi odtrhnú z pier a nesú sa k nemu. Prikývne. Urobí ešte pár krokov a splynie z čiernou tmou. 
Teraz si už môžem byť istá, tým, že ho milujem. 
Aká som len hlúpa.

***

„Daren, trochu sa snaž,“ unavene poviem. Chlapec zase leží pri mojich nohách. Po tom ako ma požiadal aby som ho naučila sa brániť trikrát do týždňa sme trénovali. Ale očividne to nemalo žiadny efekt. Daren proste nemohol niekomu spôsobiť bolesť, má po tom vraj výčitky svedomia. 
„Nemôžem ti ubližovať.“ zastená a začne sa namáhavo vyťahovať opäť na nohy. 
„Lenže to je práve to, o čo si ma žiadal. Chcel si aby som ťa naučila ubližovať ľuďom.“
„Nie, chcel som sa naučiť brániť,“ 
„Najlepšia obrana je útok.“ okamžite namietam. Keby ma tak počul majster, po chrbte mi pritom pomyslení prebehnú zimomriavky. Počas celého výcviku nás učil, že nikdy nemáme ubližovať, nikdy neútočiť, iba ak sa brániť. Zatrasiem hlavou aby som sa zbavila nepríjemných myšlienok. 
A zrazu viem, čo Darenovi chýba – hnev. A ako najlepšie rozzúriť tínedžera? 
„Daren, čo by na teba teraz povedala Jessica?“ zaškerím sa. 
Jessica je jeho spolusediaca na filozofií. To je jediný predmet, na ktorom nesedí sám Všimla som si ako niekedy na to dievča pozerá, tak zamilovane.
Darenovi líca zaleje červeň. Dôkaz, že nehovorím len tak do vetra. 
„Pochybujem, že by ťa chcela keď tu takto ležíš na zemi. Si slaboch Daren. Slaboch!“
Ja viem, ja viem, nemala som mu to hovoriť ale ako inak ho mám vyprovokovať? Potrebuje trochu hnevu a poníženia aby zo seba vydoloval čo najviac. Vlastne tieto dva pocity sú najúčinnejšie katalyzátory na všetky heroické výkony. 
Tvár sa mu stiahne. Už už si myslím, že som to prehnala a chcem sa mu ospravedlniť, ale potom sa na mňa vyrúti. Zúrivo okolo seba udiera, ale mňa nezasiahne. Pokúsim sa ho usmerniť.
„Váhu na zadnú nohu. Výborne. Nezabudni na spevnenie zápästia, nech si ho náhodou nezlomíš. A ...“
„Ty učíš maznáčika bojovať? Načo, pre boha?“ preruší nás arogantný ťahavý hlas. 
Gorila pána Wilsona – Zekee. prevrátim oči a obrátim sa k nemu. 
„Odpáľ, naozaj na teba nemám náladu.“ 
„A to už prečo? Ja by som ti náladu hneď napravil.“ Prebehne po mne asi tým najchlipnejším pohľadom na svete. 
„Choď sa schladiť, Zekke. Pochybujem, že by si mi mal čo, samozrejme okrem čokolády, ponúknuť na zlepšenie nálady.“ 
Zamračí sa. 
„Čo keby sme mladému ukázali ako sa to robí naozaj?“
„Vyzývaš ma?“ nadvihnem obočie. 
„Áno,“ prikývne. 
„Prečo nie?“ sebavedome sa usmejem aj keď srdce cítim niekde v nohaviciach. Ten chlap je minimálne dvakrát taký ťažký ako ja. Svaly mu nadúvajú tričko a krk má hrubý ako môj pás. Dobre, tak nie, má ho hrubší. Toto bude ako zápasiť s golemom. 
„Poďme na to mačička.“ 
Postavíme sa oproti sebe a podľa pradávnych pravidiel boja sa ukloníme. A potom sa začne peklo. Vyrúti sa na mňa ako býk. Len tak- tak sa mi podarí mu vyhnúť. 
„Daren, keď zápasíš s niekým takým veľkým máš len tri možnosti.“ 
Vyhnem sa jeho pästi mieriacej mi zospodu do brady. Keby som pomalšia pravdepodobne by mi sila jeho útoku odtrhla hlavu.  
„Prvá je utiecť.“ pokračujem vo výklade. 
Prešmyknem sa okolo Zekeeho. So všetkou silou, ktorú v sebe dokážem nájsť ho udriem ne miesto, kde sa mu lebka spája s krčnými stavcami. Väčšina ľudí by sa v bezvedomí zrútila na zem, je to veľmi citlivé miesto, ale ním ani nehne. 
„Došľaka!“ zanadávam lebo prsty mi podozrivo zachrapčia. Zovriem ich v päsť aby som sa presvedčila, či sú naozaj zlomené. S úľavou si vydýchnem. Sú celé.
„A druhá možnosť, Daren je zomrieť.“ doplní môj výklad Zekee. Zaženie sa päsťou a trafí ma zboku do hlavy. 
Hviezdičky, dunenie, bolesť. Jeho päsť do mňa narazila so silou útočiaceho býka. Ešte nikdy som do hlavy nedostala taký úder. Zakolíšem sa a zrútim sa na zem. 
Cez vybuchujúci ohňostroj v mojej hlave vidím Zekeeho ako sa pripravuje na ďalší úder, ktorým by mi určite zlomil čeľusť. 
Bože, on to naozaj urobí! uvedomí si niekde v hĺbke mysli, ktorá sa vďaka strachu vyjasní. 
Prekotúľam sa a on udrie naprázdno do zemi. Sila úderu ho na pár sekúnd vyradí, musí znovu nadobudnúť rovnováhu, ale mne to stačí. Rýchlo sa prešmyknem za neho a silným kopancom do zadku ho zhodím na zem. Rozmliaždi sa predo mnou na zemi. Na chvíľu sa kochám týmto pohľadom, ale potom rýchlo konám. Priskočím k nemu, obkročmo si na neho sadnem a palec mu pritlačím na pravé oko.
„A tretia možnosť Daren je využiť súperovu silu.“ zašepkám a nakloním sa k mužovi pod sebou. 
„Neviem, kto ťa poslal, ale zajtra odchádzaš.“ zašepkám tak aby ma Daren nepočul. 
„Tak to si na omyle mladá.“ namieta. Podarí sa mu zachovať si určitú dôstojnosť aj napriek tomu, že mu na oko pritláčam prst a som rozhodnutá mu ho vypichnúť. Má moju úctu. 
„Nie, to ty si na omyle. Zbalíš si kufre a vypadneš stadeto lebo ti ručím za to, že sa nedožiješ zajtrajška. Možno si silnejší ale ja mám meč a zbrane. V tom ma neprekonáš určite.“