20. kapitola

Samov pohľad:
Spokojne sa uvelebím na sedadle vedľa nej a venujem jej jeden zo svojich očarujúcich úsmevov, teda podľa mňa očarujúcich. Podľa toho ako kyslo sa zatvárila ona ho za očarujúci nepokladá. Och, tá rana pre moje ego!
Pozriem sa na chlapca za nami. Ostražito ma sleduje.
"Ahoj, ja som Sam Kohen," predstavím sa. Ale moja ruka zdvorilo natiahnutá k nemu ostane ohrdnutá. Trošku rozladene ju skloním.
"Vieš väčšina ľudí sa pri zoznámení predstaví," zatiahnem. Chlapec ma len pretne naštvaným pohľadom a začne s tváriť, že výhľad z okna je najdôležitejšia vec na svete. Myknem plecom, nikomu predsa nebudem svoju očarujúcu osobnosť vnucovať.
"Sam povieš mi už prečo si vlastne prišiel?" znova sa ma spýta Lara.
V jedenej jedinej sekunde sa zamyslím nad svojimi skutočnými pohnútkami a veľmi priehľadnou zámienkou, ktorú som jej chcel povedať. Mám sa priznať, že to tenučké spojenie medzi nami ma začalo omínať, že som ju túžil vidieť tak veľmi až to bolelo? Nie, to nie je najlepší nápad.
"Neskôr ti to vysvetlím," vyhýbavo poviem. Chvíľu ma skúma pohľadom, ale potom sa z povzdychom vráti ku šoférovaniu. Som jej vďačný za to, že sa v tom nechce vŕtať teraz.
Auto zaparkuje pred obrovským domom, vystúpime. Chlapec sa rýchlo vytratí.
"Poď," pokynie mi. Bez námietok ju nasledujem. Zavedie ma do veľkej kuchyne. Z chladničky vytiahne polievku a plný tanier hodí do mikrovlny. Tichú miestnosť naplní tlmené hučanie. Potichu ju pozorujem. Stojí ku mne obrátená chrbtom, tesná sukňa obopína jej guľatý zadok. Veľmi pekný zadok. Čo by asi urobila keby som ju po ňom pleskol? Dobre, chlapče, stačilo! Odtrhnem od nej pohľad a sadnem i na stoličku za obrovským stolom. O chvíľu sa ku mne pripojí.
"Takže vyklopíš už konečne prečo si prišiel?" spýta sa. Pokrčí obočie a medzi ním sa jej urobí malá vráska.
"Neveríš, že som ťa proste len chcel vidieť?"
"Nie,"
"Prečo?"
"Prečo by si to robil?" odpovie na moju otázku otázkou. Na toto nemám žiadnu duchaplnú odpoveď. Jedine, že by som jej povedal pravdu a to by bola samovražda.
S povzdychom vytiahnem zo zadného vrecka džínsov ústrižok novín. Je to článok z dnešného vydania The Times. Lara si ho so skeptickým výrazom na tvári vezme a rýchlo ho preletí pohľadom.
"Obuvník opäť zabíjal," prečíta titulok. Tento masový vrah má už na konte desať vrážd mladých žien. Svoju prezývku si vyslúžil tým, že mŕtve telá nechával nahé s výnimkou červených lodičiek. "Čo to má znamenať?"
"Je v meste. Potrebujem ho prilákať a zbaviť sa ho."
"Ako vieš, že je v meste?"
"Gabriel to videla."
"Vravel si, že s tým, že si tu nemá Michael nič spoločné!" vyčítavo na mňa pozrie.
"Ja viem, ale keby som to pripustil dovolila by si mi ísť s tebou?"
"O tom môžeš vážne pochybovať." zaškerí sa na mňa.
"No vidíš."
"A čo vlastne čakáš, že urobím?"
"Svoje obete si vyberá na ulici. Sú to ženy v tvojom veku ..."
"Čakáš, že ti poslúžim ako návnada?"
"Už zabil desať žien, treba ho zastaviť." poviem namiesto odpovede. Áno, chcem aby robila návnadu, ale keby som vedel, že sa o seba nevie postarať nikdy by som ju o to nežiadal.
"Dobre, urobím to, ale najprv sa chcem najesť." s povzdychom súhlasí.
 

Zaparkujeme v centre. Ona má na sebe džiny, čiernu blúzku a žiarivo červené lodičky. Vyzerá to pekne.
"Pôjdem za tebou v bezpečnej vzdialenosti. Obídeme celý tento okrsok."
"Dobre, dobre. Nemusíš mi to stokrát opakovať." Chytí kľučku a chce vystúpiť. Zastavím ju tým, že jej chytím lakeť. Rozladene na mňa pozrie.
"Dávaj si pozor." poviem potichu.
Zmetene uhne pohľadom.
"Neboj sa, budem." Jemne ale dôrazne si vymaní ruku z môjho zovretia. ň
Úplne nečakane ma zaplaví taká túžba ju chytiť do náručia až ma prinúti zalapať po dychu. Niečo v mojom vnútri na mňa kričí aby som ju zastavil, že tam niekde vonku je vrah, ktorý ju bez mihnutia oka zabije, ale podarí sa mi ovládnuť. Zaplesnutie dverí ma preberie.
Dobre, teraz sa musíš sústrediť. Ak sa ryba chytí, a pri pohľade na jej kolísajúce sa boky o tom nepochybujem, a ty na ňu musíš dozrieť. Potichu vystúpim a nasledujem ju. Som dosť ďaleko na to, aby ma prípadný vrah nepovažoval za nebezpečenstvo.
Kráča pravidelnými dlhými krokmi, ktoré aj napriek tomu zostávajú pôvabné. Vonku sme boli už skoro štyri hodiny a zatiaľ sa nič nestalo. Nič. Žiadny vrah vyskakujúci spoza rohu. Ale musím byť trpezlivý, príde. Larinmu čaru predsa neodolá.
Nad týmto sa musím zamyslieť. Naozaj je taká očarujúca? A čestne musím priznať, že nie. Nie je škaredá, ale rozhodne to nie je typ, za ktorým sa na ulici budú otáčať všetci chlapi. To len pre mňa. Dokonca aj jej príliš hranatá brda mi pripadá očarujúca. Ale pri tom ako som sledoval jej hojdajúci sa zadok som nepochyboval o tom, že vrah sa chytí na návnadu.
A mal som pravdu.
Už začínalo svitať, keď sa zrazu spoza rohu vynorila postava. Bola veľmi ďaleko, nedokázal som rozoznať črty, ale moja temná časť pocítila, že toto je on. Len temnota dokáže nájsť temnotu.
Zrýchlil som krok, bol som ďaleko a on sa blížil k Lare. Ona nič necítila, jej duša je čistá, necíti temnotu okolo seba.
Postava bola už len pár metrov od Lary. Prešiel som do behu. Vytiahol som zbraň, veľkú striebornú zbraň.
"Stoj," zakričal som. Postava na chvíľu zaváhala a potom sa rozbehla. Prečo vždy keď na niekoho zakričíte aby stál začne utekať? Nerozumiem tomu. S povzdychom sa za ním rozbehnem. Nie je veľmi rýchli, dobehnem ho už na konci ulice, čo je asi tridsať metrov. Namierim na neho zbraň.
"Kľaknúť," vyšteknem. Chlap na mňa upiera prázdne oči a potom klesne na kolená.
Začujem klopkanie Laryních opätkov ale neobrátim sa.
"Lara choď, toto nemusíš vidieť." poviem potichu stále prepaľujúc pohľadom kľačiaceho muža.
"Musím!" nič viac, len toto slovo. A predsa ma presvedčí.
"Ako chceš." Keď sa túži pozerať ako mu vystrelím mozog, tak prosím, nebudem jej brániť.
"Za smrť desiatich dievčat si bol radou Anjelov svetla odsúdený na trest smrti. Nech ide tvoja duša rovno do pekiel." poviem a stlačím spúšť. Ozve sa dvojité žuchnutie, keď náboje vyletia skrz tlmič. Muž sa mŕtvy zrúti na zem.
"Poďme Lara," obrátim sa k nej. Je bledá ale som rád, že nezačala zvracať. Raz som bol nútený zo sebou na podobnú záležitosť ťahať jedného anjela. Skončilo to tak, že som mu držal hlavu počas toho ako vracal. Nechcem si to zopakovať.
"V pohode?"
Len prikývne a vykročí späť k autu.
"Si si istá?"
"Áno? Prečo mi kladieš také hlúpe otázky?"
"Máš divný výraz v tvári."
"Práve si niekomu vstrelil mozog, každý normálny človek by mal potom divný výraz v tvári," odvrkne naštvane.
"To nebola výčitka, chéri." zatiahnem.
Otočí sa ku mne.
"Necháme ho tu?" pozrie sa smerom ku mŕtvola na chodníku.
"Nič iné si nezaslúži."
Prikývne a pokračuje v ceste. K autu dorazíme potichu. Začnem ľutovať, že som prišiel. Som hlupák, veď videla smrť svojich rodičov, nemal som ju do tohto zaťahovať. Teraz je otrasená. Hlupák!
Nasadneme, ale tentoraz som to ja, kto si sadne za volant.
"Naozaj si v poriadku?" potichu sa spýtam.
Neodpovie, ale zapne rádio. Stmí hlasitosť a pozrie na mňa.
"Naozaj som v poriadku." povie pevne. "Musím si na toto zvyknúť, so smrťou sa ešte určite stretnem. Nemôžem byť kvôli tomu vždy roztrasená."
"Dobre, chéri." toto je celkom rozumné nazeranie na vec.
"Prečo ma tak voláš?"
"Neviem, páči sa mi to." usmejem sa.
"Prečo si ma na mojej oslave pobozkal?" Pevnejšie zovriem volant a strelím po nej rýchlim pohľadom.
"Neviem," zaklamem. Nemá zmysel hovoriť, že som si nemohol pomôcť. "Ale hádam to nebolo až také zlé?" zaškerím sa na ňu.
Tiež sa usmeje. Na vraždu, ktorú som spáchal len pred chvíľu sme obaja už úplne zabudli.
"Nie, nebolo," oblizne si plné pery. Dievča, toto mi nesmieš robiť!
"Tak potom je všetko v poriadku , nie?"
"Ale hej, len som bola zvedavá."
Zvyšok cesty prebehne v maximálnom tichu. Neviem prečo, ale je mi nepríjemné a to mi ticho nikdy nebolo. Dokázal som v ňom zotrvať hodiny. Zaparkujem.
"Dobrú noc a vďaka za pomoc." poviem.
"Už ideš?"
"Povinnosti volajú."
"Ale veď dnes si si ich už splnil. Poď sa aspoň vyspať."
"Nie, radšej nie."
"Ako chceš. Ale niečo by si pre mňa mohol urobiť."
"Čo?"
"Pobozkaj ma."