18. kapitola

 Samov pohľad:
Myslím, že byť anjelom má veľa výhod. Ako napríklad teraz, do Číny som sa dostal bez toho aby som musel používať nejaký dopravný prostriedok. Síce by to tak bolo rýchlejšie, ale takto som si mohol aspoň pretiahnuť krídla. Po dlhšom čase. Je síce náročné prekonať takú dlhú trasu, ale ja som to zvládol za tri dni. 
Zosadnem na budovu ma námestí kde zajtra čínsky premiér Wen prednesie príhovor. Vak, so zbraňou a niečím pod zub, ktorý som si neďaleko prebral od jedného nášho človeka si zložím pod hlavu a zavriem oči. 
Dych zrýchlený námahou sa mi upokojí a myšlienky sa mi roztratia na všetky strany. A znova sa pristavia pri tom pri čom nemajú - pri Lare. Vidím ju akoby stála predo mnou, za tie roky čo som ju z diaľky pozoroval a strážil sa mi každá jej črta vryla hlboko do pamäti. To ako nakláňa hlavu, keď ju niečo zaujme, jemná vráska okolo úst, keď sa smeje, žmolenie rukávu, keď je nervózna, to všetko dokonale poznám. Ale to čo mám pres očami teraz je jej tvár len centimeter od mojej, neisté zatrepanie viečok a jej mäkké pery. Bože na čo to myslíš?
Okraje kabáta okolo seba zabalím tesnejšie a prevalím sa na bok. 
Toto nesmieš! Najstaršie zákony, ktoré platia medzi anjelmi to zakazujú. Temný nesmú milovať Anjelov svetla. A ja SOM Temný, či už som s nimi alebo proti nim. V hĺbke duše mi je jedno čo sa stane z ľudstvom. Aj keby sa mali teraz vystrieľať všetci do jedného, bolo by mi to jedno. Pravdaže ak by som ja mal bezpečný úkryt. Nie sú hodný toho čo im tento svet ponúka. Veď, čo robia s touto planétou? 
V myšlienkach zase zablúdim k Lare. Ale prečo by som mal dodržovať zákony? Veď som už porušil skoro všetky. Nie, veľmi dobre vieš, že tento má svoje opodstatnenie. Sme príliš odlišný, vyznávame iné hodnoty. Ak by ma aj milovala a bola ochotná znášať odmietanie našej tichej spoločnosti nebola by šťastná. nedokázal by som jej dať to čo by chcela. Nevedel by som sa jej úplne otvoriť a dovoliť jej do seba nahliadnuť. Nepáčilo by sa jej čo by tam našla. 
Nie, prestaň na ňu myslieť. 
Ale až príliš si uvedomím jemné spojenie medzi nami, ktoré cítim aj na takúto diaľku. Ten dotyk myslí, ktorý nikdy nemal vzniknúť. Ale kým si ho ona neuvedomí, všetko bude v poriadku....
Ráno sa zobudím s východom slnka. Rýchlo sa najem zo zásob vo vaku a pripravím. Na streche sa pohodlne usadím a rozdráždené nervy si upokojím polhodinovou meditáciou. Potom čakám, schúlený v rohu a na nič nemyslím. Tento stav ničoho bol v takýchto chvíľach veľmi príjemný. Nie som nervózny a výčitky svedomia nemajú príležitosť zožierať ma, ale to samozrejme neplatí na zajtrajšiu noc a potom na tú ďalšiu a ďalšiu... Okolo dvanástej sa námestia pomaly začne napĺňať. Pozriem sa ponad okraj strechy a uvidím hmýriaci sa rôznofarebný dav. Dobre, teraz sa treba pripraviť. 
Z tašky vyberiem ostreľovaciu pušku z dielne Accuracy International. Nacvičenými pohybmi ju rýchlo poskladám a zaujmem pozíciu. Oko priložím k špičkovému zameriavaču, nemal by to byť problém, je to len päťsto metrov, to zvládnem. Niektorý Temný na zameriavanie používajú laser, ale ja to považujem za zbytočnosť. Človek na seba zbytočne upozorní skôr ako padne výstrel. 
Opäť sa stiahnem za okraj strechy, aby ma nejaký všetečník alebo vládny ostreľovač nezbadal skôr ako je to nevyhnutné a čakám. Premiér Wen sa nakoniec ukáže. Len čakaj, nesmieš to urobiť príliš skoro. Len pekne vydrž. Ruky mám pevné a netrasú sa mi keď znova zameriavam miesto na pódiu kde stojí premiér. 
Michael sa k takýmto krajným riešeniam uchyľoval málokedy. Väčšinou sa snažil veci riešiť pokojne, ale Wen už pridlho skúšal jeho trpezlivosť. Jeho politika, nezáujem o životné prostredie a priveľká zvedavosť ohľadne nás, mu nakoniec podpísali rozsudok smrti. 
Teraz alebo nikdy.
Zamierim a stlačím kohútik. Takáto situácia by bola vo filme určite spomalená. Dokonale by ste videli ako náboj letí vzduchom, ako preráža Wenove čelo presne medzi očami a ako následne vyletí zo zadnej časti jeho hlavy a jeho mozog sa rozprskne na prítomných. 
A teraz rýchlo preč. 
Na pódiu vládne zmätok, mám možno dve minúty kým sa spamätajú zo šoku a kým im dôjde z kadiaľ guľka priletela. 
Počas bieleho dňa nemôžem lietať, videli by ma. Namiesto toho otvorím dvere vedúce do budovy a zbehnem po schodoch. Ale keď som v polovici začujem vzrušené hlasy a buchot ťažkých kanád obrnených policajtov. Do šľaka, čo teraz?!
Rozhliadnem sa okolo seba. Som na treťom poschodí budovy preplnenej ľuďmi. Predsa nemôže byť také ťažké sa tu skryť. 
Budovu vlastní jedna z veľkých európskych firiem, takže môj očividný európsky pôvod tu nebude nijako zvlášť nápadný. Vbehnem na chodbu a schodisko nechám za sebou. Našťastie tu nie sú výťahy a aj polícia si musí všetky schody vyšlapať. Sú už blízko, ale stále mám šancu. 
Vykročím smerom ku záchodom, ľudia zaujatý prácou si ma nevšímajú a nepútam na seba veľa pozornosti. Zahnem do ľava, podľa šípky ukazujúcej kde sú toalety. Na chodbe stretnem čínsku ženu pracujúcu tu. Teraz alebo nikdy. 
Surovo ju zdrapnem a zatlačím na toalety. Tlmene vykríkne, ale jej výkrik stlmím tým, že ju pobozkám. Uhryzne ma do jazyka. 
"Prestaň! Nechcem ti ublížiť!" tlmene poviem. Ale ona sa mi pokúsi vykrútiť.
Hodím ju o stenu, musela sa udrieť, ale teraz naozaj nemám čas. Hluk a výkriky spôsobené príchodom polície sa stále približujú. Uväzním ju pod svojím telom, aby nemala možnosť kopnúť ma. Jej ruky zoberiem do jednej svojej a zdvihnem jej ich nad hlavu. Nemá šancu mi ujsť. Už sú blízko, rýchlejšie. 
Voľnou rukou jej trhnutím roztrhnem blúzku až sa gombíky rozletia na všetky strany. Vyhrniem jej sukňu a skúsene vkĺznem do nohavičiek. Tlmene vykríkne ale umlčím ju bozkom. Tentoraz ma už neuhryzne a nechá môj jazyk aby preskúmal jej ústa. Rukou sa naďalej dobýjam do jej nohavičiek a tentoraz už nekričí, ale nechá ma pokračovať. Začne odpovedať na moje bozky. 
Dvere sa zrazu otvoria a dnu vbehne dvojica policajtov. Predstieram prekvapenie a spolu z neznámou záchrankyňou sa od seba vydesene odtrhneme. Rýchlo si nás premerajú a potom opustia miestnosť. Vydýchnem si.
"Čo to malo znamenať?" spýta sa žena po anglicky ticho. 
"Nič," poviem neprítomne. "A ďakujem." Otočím sa a chcem odísť, nenápadne sa vypariť ako zamestnanec firmy.
"Počkaj," povie a pocítim jej ruku na ramene. "Niečo si tu začal..."
Chvíľu na ňu ešte pozerám ale potom ju znova stiahnem pod seba. Je pekná, veľmi pekná. Škoda, že to nie je niekto iný. Nie, ten niekto iný to nikdy nebude. Nesmie byť.
Prisajem sa na jej ústa a snažím sa z mysle vytlačiť jej obraz, potom nechám jej očividne skúsené ruky rozopnúť mi opasok a ...

*** 

Zosadnem pred priateľovým domom. V podstate to je jediný priateľ, ktorého mám. Nikto iný o mne nevedel toľko čo on a dokázal ma mať rád aj potom ako to vedel. A na počudovanie to bol práve Anjel svetla. Zazvoním. 
"Ahoj," poviem a pokúsim sa o úsmev, ale je to len unavená grimasa. Potom ako som odišiel od toho dievčaťa, ktorého meno som si nezapamätal som si to zamieril sem . Potreboval som sa porozprávať. 
"Predpokladám, že ten zmätok máš na svedomí ty," odpovie, moja nečakaná návšteva ho ani trochu nevyviedla z miery. Práve to je to, prečo sme priatelia - nič ho nerozhádže a dokáže sa na všetky situácie pozerať s úplne chladnou hlavou. 
"Aký zmätok, Herald?" zatvárim sa nevinne, ale viem, že jeho som neoklamal. Za jeho chrbtom sa objaví Karina, držiaca v náručí mrviaci sa batôžtek a nesúhlasne na mňa pozrie. Nemá ma veľmi v láske. 
Herald si ma pozorne prezrie a potom ma zavedie do obývačky. Do ruky mi vloží šálku horúceho kakaa, ktoré milujem a sadne si oproti hojdajúc na rukách nespokojné dieťa, ktoré mu do ruky skoro doslova vrazila nespokojná Karina.
"Kedy si narodila?" spýtam sa. 
"Pred šiestimi mesiacmi, volá sa Kasandra," láskyplne sa pozrie na dieťa a zatvári sa tak spokojne až mi zovrie hrdlo závisť. 
"Môžem ?" spýtam sa a natiahnem ruky k batôžku v jeho rukách. Bez slova mi dieťa podá. Opatrne ju vezmem do náručia. Tiché mrnkanie prestane. 
"Páčiš sa jej," s úsmevom povie Herald. 
Pozriem na malý noštek, ústa a ospalo sa zatvárajúce oči.
"Je nádherná," poviem s obdivom. 
"Samozrejme, keďže našťastie nie je po mne ale po matke." Dievčatko sa zamrví a nakoniec začne spokojne odfukovať. "Myslím, že by si mal robiť pestúnku, ani Karina ju nevie tak rýchlo utíšiť." pozrie na mňa a jeho tvár zvážnie. "Prečo si prišiel Samael?" 
"To nemôžem prísť len tak ?" 
"Niečo ťa trápi, vidím to na tebe. A nie je to tá vražda, ktorú si spáchal." 
Nad jeho slovami sa nepozastavím, vraždil som, nemá zmysel to popierať. 
"Ja ..." opatrne naňho pozriem, ale stále na mňa pozerá povzbudivo, "ja, vieš, že pred rokmi mi Michael zveril svoju dcéru - Laru. Dával som na ňu pozor od jej pätnástich. Isto si počul, že pred rokmi sa vrátila naspäť do Maison blanche." Herald prikývne, síce sa nezúčastňoval na živote Anjelov svetla, ale informovaný bol. "No, dostal som ju tam ja. Bola to moja chyba, keď sa stal ten masaker u nich doma. Mal som ..."
"Nemal si na to žiadny vplyv," pokojne povie Herald. 
"Možno, ale nemal som dovoliť aby to všetko videla. Teraz má dvadsať. Bol som na jej oslave dospelosti."
"Naozaj?" so záujmom na mňa pozrie.
"Áno. Ale ja... urobil som tam hroznú hlúposť!"
"Akú?" povzbudí ma. 
"Ja ... ja som ju pobozkal." 
V miestnosti nastane ticho. Herald na mňa pozrie ako na choromyseľného a neveriaco pokrúti hlavou. Potom sa otrasie a je to zase starý vyrovnaný Herald. 
"Odpovedz mi na jednu jedinú otázku. To spojenie, ktoré z teba cítim nesmeruje k nej. Však?"
Pohľad na moju zmučenú tvár mu je dostatočnou odpoveďou. 
"Michael ťa zabije, keď si to uvedomí." sucho skonštatuje a oprie sa o operadlo gauča.