17. kapitola

STRÁŽ: stráženie, hliadka: 2. ozbrojený strážca, strážcovia:

Večer si konečne ľahnem do mäkkej postele. Izbu mám na prízemí vedľa kuchyne, ale aj tak je väčšia ako som mala vo svojom normálnom živote. Je vymaľovaná na bielo, na okne visia zelené závesy a celkovo ja zariadená dosť skromne. Nemám ani vlastnú kúpeľňu. Vzdychnem a zaborím hlavu do podušky.
Zajtra ma čaká náročný deň. Musím si zohnať zbrane, okrem strelných aj svoju prvú katanu. Otec mi dal kontakt na jedného nášho človeka. Som zvedavá. Potom sa musím oboznámiť z bezpečnostným systémom domu a uzemniť tú Wilsonovu gorilu. Tie pohľady, ktoré na mňa hádzal nesmú pokračovať. A tiež sa zoznámiť z Darenom Wilisom, mojím zverencom. Bude to náročný deň.
Zavriem oči a pomaly nechám prúd myšlienok v moje hlave plynúť vlastným tempom. Ale zrazu sa pocítim mäkký dotyk pier, jazyk dobýjajúci sa mi do úst. Stisnem viečka, na toto nechcem spomínať. Nechcem vidieť tie jeho horúčkovité oči. A to čo je najhlavnejšie, nechcem cítiť to podivné chvenie v žalúdku pri myšlienke naňho, na Sama, syna nepriateľa.
Naučila som sa neveriť mužom. Nikdy som na nijaký bozk nespomínala, možno len ako na niečo príjemné poprípade nepríjemné z minulosti. Ak som sa z niekým zoznámila, zabávala som sa. Muchlovali sme sa, ale kompletného žolíka, ako to volala moja kamarátka z môjho predchádzajúce života, žiadny nedostal. Strávila som s ním príjemný večer ale bez následkov nielen po stránke fyzickej ale aj psychickej. Chalanov som brala ako niečo čo príde, ale nevyhnutne odíde. A preto je lepšie to ani nenechať poriadne prísť.
Ľahšie sa opúšťa to čo nepoznáme.
Vstanem z východom slnka, ako vždy. Síce som spala len štyri hodinky, ale na to som zvyknutá už z domu. Rýchlo sa oblečiem do teplákov a obujem si tenisky. Otvorím dvere, dom ešte spí, a vybehnem do záhrady.
Ranný beh je príjemný, rozprúdi vám krv a preberie napoly spiacu hlavu. Jediné čo vnímam je rytmický škripot štrku pod mojimi nohami. Vybehnem z pozemku, bránu si otvorím elektronickým kľúčom, ktorý som dostala včera. Slnko sa šplhá po strechách domov a ich fasády sfarbuje do tých najrôznejších odtieňov ružovej, mojej najneobľúbenejšej farby. Bežím ďalej, dych sa mi zrýchľuje, srdce bije o hrudný kôš rytmicky ale častejšie, v lícach cítim teplo.
Približne po trištvrte hodine sa vrátim naspäť. Uvedomím si, že domy okolo sú rovnako honosné ako ten v ktorom bývam ja. Všimnem si najmodernejšie bezpečnostné systémy, obrovských dobermanov prechádzajúcich sa po pozemkoch a kamery zízajúce na ulicu. Táto ulica je chránená lepšie ako prezident spojených štátov.
Zastanem na trávniku a opriem sa o kolená aby som sa mohla vydýchať. Chvíľu zotrvám v tejto pozícií. Nakoniec sa narovnám a zaujmem základnú pozíciu Taj - či. Vykročím a prenesiem váhu na pravú nohu a zároveň pomaly zdvihnem ruku. Vydýchnem. Postupne prechádzam všetkými päťdesiatimi predpísanými pozíciami. Myseľ sa mi upokojí, tréma z prichádzajúceho dňa sa stratí. Cítim ako cezo mňa prúdi energia.
Túto meditáciu v pohybe vymysleli pred tisíckami rokov anjeli. Ľudia ju neskôr prebrali a rozvinuli, v podstate čisté Taj - či tvorí základ pre všetky bojové umenia, pretože ich všetky skrýva v sebe. Vyzerá neškodne ale tieto vláčne pohyby by pri väčšej rýchlosti dokázali jednoducho zlomiť väzy.
Nakoniec ukončím poslednú pozíciu a zostanem chvíľu nehybne stáť snažiac sa predĺžiť tento pocit naplnenia a zmierenia. Neúspešne. Vždy po dokončení cvičenia mám pocit akoby som konečne rozlúštila nejakú prekliate zložitú hádanku s jednoduchým riešením, ale predtým ako ju stihnem zachytiť a bližšie preskúmať sa rozplynie v nekonečne mojej hlavy.
Spotená a pripravená a nový deň vojdem do kuchyne a pripravím si skromné raňajky. Potom sa idem o sprchovať a oblečiem sa do svojej "uniformy" - čiernej sukne, bielej košele, čierneho saka a čiernych topánok na nízkych opätkoch. Vlasy si začešem do chvosta a prevediem posledné úpravy na svojom zovňajšku. Tak a som hotová.
Zaklopem na dvere pracovne pána Wilsona. Z vnútra sa ozve "Ďalej" a tak vojdem. Už je oblečený, čerstvo oholený a práve študuje nejaké papiere na stole. Kedy ten chlap spí?
"Dobré ráno," pozdravím.
Chvíľu ma ignoruje, potom odstrčí papiere a pozrie na mňa.
"Rád by som sa s vami dohodol na vašich povinnostiach," začne rozprávať. Oprie sa a prstami urobí striešku, spoza nej na mňa pozerá. Môj syn navštevuje prestížnu súkromnú školu, má tam vynikajúce výsledky a bol by som nerád keby ho vaša prítomnosť rozptyľovala. S riaditeľkou som sa dohodol už včera, oboznámila učiteľský zbor, takže z ich strany by to nemal byť žiadny problém. Darena budete voziť do školy, počas vyučovania chcem aby ste boli stále s ním, vrátane hodín. Potom ho odveziete domou, v pondelok a stredu najskôr do mesta na hodiny klavíra. Ak by sa rozhodol ísť niekam s priateľmi budete ho sprevádzať, ale nesmiete zabudnúť, že má večierku o ôsmej. Ak prídete neskôr budem to brať na vašu zodpovednosť. To je asi všetko, môžete ísť."
Postavím sa.
"Kde ho nájdem?"
"Práve raňajkuje v jedálni." povie neprítomne, znova skúma papiere na stole.
Berúc na vedomie jeho slová zamierim do miestnosti vedľa kuchyne, kde sa nachádza veľký stôl pre dvadsať ľudí a konečne prvýkrát uvidím toho, koho mám chrániť. Sedí osamelo na druhom konci stola a trošku zhrbený, ako všetci rýchlo vyhúknutý chalani, sa napcháva ovsenými vločkami - typickými americkými raňajkami. Moje topánky na vyleštených parketách vydajú tlmený klepot, zdvihne hlavu a pozrie na mňa. Okamžite sa postaví a vyvaľuje na mňa oči.
"Ahoj," usmejem sa na jeho chudú tvár. Keď trošku priberie bude pekný, skonštatujem pre seba v duchu. Tmavé vlasy, zelené oči a čistá pleť. Škoda, že ja taký bledý. "Sadni si a dojedz, zatiaľ sa ti predstavím." Bez slova poslúchne.
"Volám sa Mirella Fellini, som z Talianska a mám dvadsať. Ak dovolíš budem ti tykať a to samozrejme môžeš robiť aj ty, priatelia ma volajú Lara." Potom mu v podstate zopakujem pokyny jeho otca. Príme to bez námietok a pokojne doje. " Tak, stretneme sa v garáži." poviem a vyparím sa z jedálne.
Vyzerá to na ľahkú prácu, od tínedžera som čakala odpor a protesty, ale Daren vyzerá zmierený z osudom. Až príliš.
Rýchlo zbehnem do telocvične a vytiahnem tú istú, zbraň ktorú som mala v ruke aj včera. Skrinku opäť zamknem a zbraň zasuniem do puzdra pod pazuchou. Potom uháňam do garáže aby som sa konečne chytila svojej práce.
Sadnem si za volant a počkám kým Daren nastúpi. naštartujem a vyrazíme. V spätnom zrkadielku sledujem sedemnásť ročného chlapca za mojím chrbtom. Neprítomne pozerá von z okna.
Zaparkujem pred školou a Daren bez slova vykročí, ani sa za mnou neobzrie. Nasledujem ho vo vzdialenosti dvoch krokov. Všimnem si pohľady, ktoré na nás hádžu jeho spolužiaci, nie sú práve priateľské ale on ich ignoruje a vytrvalo kráča ďalej. Zaparkujeme v učebni fyziky v poslednej lavici, ja sa diskrétne postavím ku zadnej stene a snažím sa splynúť z nábytkom. Porozhliadam sa okolo seba, čo by moja učiteľka fyziky na Slovensku dala za takéto vybavenie.
Trieda sa pomaly napĺňa a miesto vedľa Darena zostáva naďalej prázdne. Nakoniec do učebne vpláva tučná žena z rozcuchanými vlasmi a premeria si triedu. Jej pohľad spočinie na mne.
"Takže ty si tá ochranka?" spýta sa.
Prikývnem. Všimnem si posmešné pohľady, ktoré celá trieda vrhne na Darena.
"Ste veľmi mladá, koľko máte vlastne rokov?"
"Myslím, že to sa vás netýka," z ostra ju zastavím.
"Slečna, so mnou sa budete rozprávať slušne, inak budete musieť opustiť triedu." začne sa naparovať. Bože to je krava.
"Pani," zdôrazním, "nie som študent tejto školy, nemáte nado mnou žiadnu moc. Som tu so súhlasom riaditeľky a robím si len svoju robotu. Prosím, robte si ju aj vy."
Tá striga očervenie ako rak ale nakoniec zlostne stisne pery a prehrabe sa vo svojom notese.
"Wilson k tabuli, zavelí."
Daren na mňa naštvane pozrie, ale zdvihne sa a splní učiteľkin pokyn.
Neviem prečo bol naštvaný lebo do lavice si sadal s jednotou.