23.kapitola

23.Romantika jak hovado

            Marek stál na opačnej strane miestnosti ako dobre vycvičený pes, vôbec na seba neupozorňoval, ale ja som vedela, že ma nenechá odísť a zakrádať sa po paláci. Snažila som sa vymyslieť, čo spravím, jedna vec bude nájsť Chrisa, ale druhá ujsť. Nevedela som, kde sa  nachádza väzenie, nikdy som nad tým nerozmýšľala, netušila som, kam sa mám vydať. Chris videl okolo seba iba holé kamenné steny, jediné porušenie boli kovové dvere...

Marek by to možno mohol vedieť, prípadne by som sa mala cez neho aspoň dostať na chodbu... Otočila som sa k nemu a na mojej tvári sa usadil úsmev. Pozeral sa na mňa obozretne, ako keby čakal, že mám v pláne niečo nekalé.

„Ako dlho tu už žiješ? Keď som tu žila ja, nebol si tu...“

„125 rokov. Ona tu žila? Takže je asi jednou z Alejandrových mileniek. Aj keď, pozeral sa na ňu veľmi zvláštne...“

„Nevedela som, že má Alejandro nového spoločníka...“

Zvodne som sa na neho usmiala, práve sa mi v hlave zrodil plán, výhražné vrčanie v mojej hlave mi napovedalo, že sa Chrisovi nepáči...

„Nie, prosím nie, nebozkávaj ju...“

V Markovej hlave sa ozval slabý ženský hlások a ja som skamenela uprostred pohybu.

„Nikdy v živote by som sa nedotkol inej ženy, to snáď vieš! Je pekná, to nepopieram, ale nikdy sa nemôže vyrovnať krásou tebe...“

Cúvla som dozadu od prekvapeného Marka, tá žena ... znela, ako keby umierala, tá láska, ktorú som z nich cítila ... deje sa tu niečo zvláštne... a ja neviem čo.

***

            „O čo tu ide? Prečo si tu, u Alejandra?“

„Chcem mu slúžiť...“

„Klameš!“

„Ako to vie? Tebe nič vysvetľovať nemusím! No do kelu! A to som si myslel, že som ho už presvedčil o svojej oddanosti a nechá pri mne Máriu...“

„Marek, o čo tu ide?“

„Nasadil ju asi na mňa...“

„Ok, môj prvotný plán bolo tvoje zmanipulovanie alebo zabitie, podľa nutnosti, myslela som, že si jeho oddaný služobník. Som tu, pretože mi uniesol môjho ľudského služobníka...“

„Never jej!“

„Ak som to správne pochopila, Mária je tvoja ľudská služobnica a umiera postupne, pretože ste od seba? Myslím, že nemám šancu dostať sa sama do väzenia, pomôžeš mi? Ja viem, že mi neveríš, ale ak by som mala možnosť pomôcť ti a ušli by sme, nezradíš ma?“

Pozeral na mňa a ja som v jeho mysli čítala to, čo som potrebovala počuť, nezradil by ma... Horšie bolo, že nevedel, kde je väzenie. Skočila som mu na chrbát tak rýchlo, že ma nemal možnosť sledovať a priložila som mu na krk mačetu, ktorú som vytiahla spoza svojho krku.

„Som silnejšia ako všetci upíri, ktorých poznám. Skúsime zistiť, kde je väzenie, či už od nejakého človeka alebo upíra. Spravím všetko preto, aby som ich zachránila, viem, čo sa stane, ak ich nezachránime a chytia nás, rozhodnutie nechávam na tebe, ale zradu trestám smrťou!“ Pozrel sa na mňa a prikývol.

***

            Prepojila som nám mysle, takže sme sa počuli všetci štyria navzájom. Mária ani Chris nevedeli presnejšie určiť kde sú, ale to budeme riešiť až vtedy, keď budeme pri väzení. Zakrádali sme sa chodbou a snažili sa tváriť nenápadne, čo sa nám príliš nedarilo, s mojim výzorom som nikdy nikde nezapadla. Náš plán bol jednoduchý, chceli sme sa dostať do kuchyne, Mária dostávala 3x za deň jesť, takže by niekto mal vedieť, kde sa nachádza, alebo by nám mohol aspoň pomôcť zistiť, kto to vie. Keďže bol Marek pre všetkých Alejandrovým verným služobníkom, nebude taký strašný problém dostať sa tam, ale radi by sme na seba neupozorňovali, ak sa na toto príde, nebude to príjemné...  

„Aj tak by ma zaujalo, čo sa stalo s Eilenom, nezvykne meškať, tentoraz mi to však dokonale vyhovuje.“

„Je mŕtvy...“

„Prosím?“

Vysvetlila som im všetko vo svojej mysli a Marek sa až teraz podrobnejšie zameral na obrysy zbraní pod mojím oblečením, nič však nepovedal.

„Ty si toho parchanta zabila? Ako dobre...“

Za celý ten čas sa mi Mária prvýkrát prihovorila, zrejme som sa jej začala konečne ako tak pozdávať, vo svojej hlave mi ukázala, čo sa vlastne stalo, prečo je ona zavretá a Marek vydieraný, Eilen mal na tom slušný podiel...

„Vďaka, chcela som ho síce zabiť sama, ale neviem, či by som mala na to dosť síl...“

Nemala, ak by ju začal škrtiť ako mňa ... to sa však nedozvie, že som z časti elfka vedeli len tri osoby a tak to musí aj zostať, jediné, čo videli, bol pád jeho hlavy do vody...

***

            Zistiť, kde sa nachádza väzenie, bolo prekvapivo ľahké, horšie bolo, že hneď na začiatku držalo stráž desať upírov... Zatiaľ sme mali dohodu, že sa ich pokúsime nejako ukecať, ak to nepôjde inak, skúsime ich pozabíjať, je ich síce viac, ale my máme moment prekvapenia a naviac máme obaja obrovskú silu. Ak sa dostaneme cez nich, Chris vyšle svoju silu, čo však naši spoločníci nevedeli, v mojej hlave som ich nenechala stále. Ak sa nám podarí oboch nájsť, skúsime zdrhnúť, najlepšie cez vodu, ale to som si zatiaľ nechávala pre seba, neverila som im natoľko, aby som sa im so všetkým zverila...

„Poznáš aspoň jedného z tých upírov?“

„Nie...“

„Tak to bude problém...“

Zastali sme pred ťažkými kovovými dvermi.

„Počkajte, niečo ma napadlo. Ak by som začal robiť bordel, určite by za mnou niekoľkých poslali.“

„To máš určite pravdu, ale čo mieniš spraviť, ak ti nabehnú do cely?!“

„To budem riešiť potom...“

„Chris!“

Chris schytil svoju posteľ a začal ňou mlátiť do dverí...

***

            Strážnik pri jeho dverách stlačil niečo na stene, dvaja strážnici sa dvihli a išli skontrolovať, čo sú to za zvuky. Chrisov šialený nápad mi vnukol myšlienku...

„Marek, čo si povedal na to, keby sme tvrdili, že ma poslal Alejandro za ním, aby som z neho dostala nejaké informácie? Možno nám to zhltnú...“

„Za pokus to stojí.“

Zaklopali sme a vošli. Pri stole v rohu sedelo osem upírov, všetci sa pri pohľade na mňa zarazili v pohybe, videla som, že má Marek čo robiť, aby sa nezačal smiať.

„Všetci muži reagujú pri pohľade na teba takto?“

Zamračila som sa na neho a usmiala som sa na upírov.

„Alejandro ma zavolal, vraj tu máte nejakého spurného väzňa.“

Nechápavo na mňa hľadeli, mala som pocit, že im ani nedochádza, čo im hovorím. Marek sa usmial a prehovoril dominantným hlasom.

„Kde je ten väzeň?“

Zamrkali a tentoraz som mala aj ja čo robiť, aby som sa nezačala smiať, jeden z nich ukázal do chodby, usmiala som sa na neho a vykročili sme.

***

            Kráčali sme pomaly, počúvala som myšlienky strážcov a rozmýšľala, čo ďalej, ak sa teraz rozbehneme, bude to príliš nápadné a zavolajú posily. Stráže sa pomaly blížili k Chrisovej cele a ja som bol čím ďalej, tým viac nervózna.

„Zlatko, mám plán! Keď ku mne príde, vrhnem sa na neho a vy sa vrhnite na tých dvoch prichádzajúcich, nebudú mať čas zavolať posily a naviac, moja cela je chránená pred elfami, nemáš šancu ma odtiaľto inak dostať...“

„Chris!“

Už však bolo neskoro a tak sme sa rozbehli. Upír priložil ruku na dvere Chrisovej cely, napriek tomu, že hrad vyzeral ako keby sa v ňom tisíc rokov nič nezmenilo, z dverí vyliezol prístroj, ktorý mu oskenoval ruku a aj oči, Chris mal pravdu, inak by sme sa tam nedostali... Upír vošiel do cely v momente keď sme dobehli do chodby. Všetci sa na nás otočili, ale my sme im nedali šancu, aby sa spamätali a pri nohách sa nám kotúľali dve hlavy.

„Kde je Mária?“

Marek držal posledného upíra pod krkom, ten neodpovedal, ale ja som si v jeho mysli prečítala odpoveď. Marek mu zlomil väz a odhodil ho bokom, prešiel ku dverám jej cely a snažil sa ich vyraziť.

„Počkaj, skúsim to ja, tieto nebudú chránené voči elfom, ale nebudeme mať potom príliš veľa času na útek, pripravte sa.“

Marek zdvihol obočie, ale prikývol. Cítila som, že Chris začal vysielať energiu a spýtavo som sa na neho pozrela.

„Každá pomoc sa zíde, nie?“

Prikývla som a zavrela oči, ucítila som rastliny pod našimi nohami a vyslala ich k dverám Márie, tá ustúpila a čakala. Rastliny sa začali obmotávať okolo dverí a priťahovať, tie to nevydržali a praskli. Marek okamžite skočil do cely, prerezal si žily na ruke, ktorú podal Márii a zakusol sa jej do krku.

„Romantika jak hovado...“

Chris sa na mňa usmial, pristúpil ku mne a pobozkal ma. Začula som myšlienky ďalších upírov, ktorí sa blížili.

„Prichádzajú...“