19.kapitola

19. Cassidy

            V kruhu okolo nás stáli Elfky. Nemohli byť ničím iným, ich pohyb som nepočula a ich výzor o tom jasne vypovedal. Obaja sme vyskočili, zaujali obranný postoj a začali vrčať. Nezaútočili na nás a ja som v ich mysli videla, že ich privolala moja sila, ktorú som vyprodukovala pri tvorbe lehátka pre Chrisa. Vyrovnali sme sa a ja som prehovorila: „ Prišli sme v miery, nevedeli sme, že sa nachádzame na cudzom území.“

„Ty si upír!“

„Áno.“

„Ale to, čo si tu pred chvíľou predviedla, nebola upíria dovednosť!“ Na to som jej neodpovedala, netušila som, či sú moje domnienky pravdivé a navyše som s nimi nechcela nikomu zverovať, naviac by vycítila, či jej klamem, alebo nie.

„Mali by sme ich doviezť za našim pánom, nechcú nikomu ublížiť, ale určite by chcel o tomto vedieť viac, dlhé roky sa zaujímal o anomálie, toto ho bude určite zaujímať.“

„Pán tejto oblasti by sa s vami chcel určite zoznámiť, ste na jeho území a aj keď ste naše zákony nepoznali, porušili ste ich. Ak nebudete útočiť, nikto vám neublíži.“ Prikývli sme, aj tak sme nemali na výber, zhlboka sa nadýchli a nasledovali ich.

***

            Kráčali sme lesom a ja som pozorovala naše okolie. Vedela som, že to cítia, ale teraz to už bolo aj tak jedno a nechcela som, aby nás chytil Alejandrov človek. Držali sme sa s Chrisom za ruky a pozorovali elfky okolo. Bolo štyri, všetky boli prekrásne a mali vlasy v rôznych odtieňoch hnedej. Žena, ktorá sa so mnou zhovárala, išla prvá, zrejme to bola ich veliteľka. Stále po mne hádzala zadumané pohľady a rozmýšľala, čo som zač. Ak som správne pochopila ich myšlienky, vedú nás za svojim vodcom, ktorý sa vždy zaujímal o všetko neobvyklé. Sú niečo ako jeho hárem, až na to, že on s nimi nespáva, síce mi je záhadou, na čo ich potom má, ale nevadí... Les okolo nás stále hustol a ja som mala pocit, že by som sa odtiaľto sama nevymotala. Postupne som začala cítiť ďalších elfov a čím sme šli hlbšie, tým sa ten pach znásoboval. Zastali sme na začiatku nejakej plošiny a ich vodkyňa sa na nás otočila. „Teraz vás odvediem k Pánovi, oblečiete sa do plášťov, aby vás nikto nespoznal. Poďte za mnou!“

***

            Obliekli sa do dlhých čiernych plášťov a nám podali zelené. Kráčali sme pomedzi rôzne obydlia, nedali sa nazvať domami, skôr to boli jaskyne s otvorom zakrytým dverami. Okolo nás prechádzali elfovia, ktorí si nás vôbec nevšímali, zrejme nebolo až tak neobvyklé mať tu návštevu. Blížili sme sa k vysokej budove či jaskyni, ktorá mala dvojkrídlové dvere. Dve elfky z nášho sprievodu ich otvorili a my sme vošli dovnútra. Vnútro jaskyne vyzeralo podobne, aké kreslili maliari pravekým obydliam, všade po stenách viseli kožušiny. Bolo to tu veľmi svetlé, čo ešte umocňovalo nadpozemský charakter tohto miesta. V strede miestnosti, v ktorej sme sa nachádzali, stál trón, inak som to pomenovať nevedela. Bola to vyrezávaná stolička, okolo ktorej sa nachádzalo veľké množstvo kožušín. Naše spoločníčky si vyzliekli plašte, posadali si na kožušiny, kým my sme zostali stáť a čakali, čo bude nasledovať. Veliteľka odišla do vedľajšej miestnosti a tam povedala elfovi, ktorý tu zrejme pôsobil ako strážca, aby poslal vládcu za nami. Vrátila sa a sadla si na najbližšiu kožušinu k trónu. Netušila som, čo sa bude diať, ale zatiaľ na nás nikto zaútočiť nechcel, tak som sa snažila ukľudniť. Z dverí, ktoré boli na druhej strane miestnosti vstúpil muž a naše oči sa stretli. Bol, samozrejme, nádherný, ale to nebolo to, čo ma na ňom zaujalo. Farba jeho očí a vlasov sa zhodovala s mojou...

***

            Keď ma zbadal, jeho oči sa rozšírili prekvapením, videla som, ako sa jeho myšlienky rozbehli neskutočnou rýchlosťou.

„Elena, kto to je?“

„Pane, stretli sme ich v lese, privolala nás moc tejto ženy. Nie je však elfkou, je to upírka a on je človek.“

„Nechajte nás osamote!“

„Pane...“

„Je to môj rozkaz, všetci von!“ Veliteľka elfov, ktorí nás zajali, zrejme Elena, sa na neho nechápavo pozerala. Čítala som v jej mysli, že sa takto nikdy nechoval, evidentne som ho rozrušila. Poslúchla však a tak sme osameli s ich vládcom. Priblížil sa k nám a začal okolo nás krúžiť.

„Kto si? Aké je tvoje meno?“

„Som Ester.“

„Si upír?“

„Áno.“

„On je tvoj ľudský služobník?“

„Áno.“

„Prečo ste sem prišli?“

„Sme na úteku. Nespravili sme nič zlé, jeden upír nás však prenasleduje.“

„Prečo vás prenasleduje?“ Pozrela som sa na neho, na túto otázku som nechcela odpovedať.

„Čakám!“ Pozeral sa na mňa a ja som cítila jeho netrpezlivosť. Jeho myšlienky stále krúžili a ja som uvidela ženu s tvárou podobnou mojej, bola však ľudská. Mala na sebe oblečenie z konca 17. storočia, na rukách držala dieťa, ktoré malo vlasy krvavo červenej farby. Otvorilo oči, a tie boli moje... Zalapala som po dychu a ustúpila od neho.

„Neboj sa, neublížim ti...“ Vládca ucítil môj strach, myslel si, že ho asi vyvolala jeho netrpezlivosť. Stále som na neho hľadela s očami rozšírenými strachom a tak sa Chris ujal slova.

„Ja som Christopher, ľudský služobník Ester. Utiekli sme pred Alejandrom, vládcom v Španielsku, pretože nedokázal prijať fakt, že som sa stal ľudským služobníkom Ester.“

„Chcel ju pre seba?“

„Áno.“ Krúžil okolo mňa a ja som sa snažila ukľudniť. Vedela som, že tento muž vie toho o mne viac ako dosť.

„Ester, v ktorom roku svojho ľudského života si bola premenená?“

„19.“

„V ktorom to bolo roku?“

„1715.“ Tentoraz po dychu zalapal on.

„Ako sa volala tvoja matka?“

„Cassidy.“

„Čo máš naviac okrem vlastností a dovedností upírov?“

Pozerala som sa na neho, na toto som mu odpovedať nechcela, pozná, ak mu niečo zatajím. V jeho hlave sa začalo črtať vysvetlenie a ja som na neho civela. Zahľadel sa mi do očí, v ktorých videl pochopenie a povedal vo svojej mysli: „Ty vieš čítať myšlienky!“

Zamrkala som, vedela som, že pravdu pozná a tak som iba prikývla.

„Christopher vie čítať tvoje myšlienky, pretože je tvoj ľudský služobník, však?“ Obaja sme prikývli a on sa usmial. „Ester, moje meno je Cassidy...“