13.kapitola

13.Mágia

            Bežala som niekoľko hodín bez prestávky, už dávno som nepočula ukľudňujúce myšlienky mojej rodiny a Chrisa. Stále sa mi opakovala v hlave jeho veta: „Ak by si ho nezabila, ublížil by Lizy.“

To som vedela, ale ani tak som nemala žiadne ospravedlnenie pre svoj čin, určite bola iná cesta... Myšlienky mi vírili v hlave, nevedela som ich zastaviť, behali dokola tak isto ako ja. Dobehla som k rieke a skočila do nej. Strhla som zo seba zakrvavený plášť a nechala som vodu, aby ho odniesla. Moja sukňa putovala za ním a ja som zo seba drhla Publiovú zaschnutú krv. Nemala som pocit, že som čistá, voda zmiešaná s krvou okolo mňa prúdila a ja som to viac nemohla vydržať. Vyliezla som z vody, prebehla som ešte asi 200 metrov a zložila som sa do trávy. Zabalila som sa do klbka a nechala som smútok, aby ma pohltil. Mala som pocit, že ma niekto sleduje, ale v tejto chvíli mi to bolo jedno. Cítila som, ako zem vťahuje môj smútok do seba, ležala som so zavretými očami a premýšľala. Neviem, ako dlho som tam len tak ležala, ale smútok pomaly odišiel a ja som sa začala zmierovať s tým, čo som spravila. Zachránil som tých, ktorých milujem a spravila by som to znova aj za cenu Publiovho života. Iná cesta nebola, už raz som jeho myseľ ovplyvnila, ale evidentne to bolo len dočasné. Lizy už nikdy neublíži a ani žiadnej inej žene...

***

            Pomaly som sa postavila, poobzerala okolo seba a zamrzla v šoku. Les okolo mňa umieral, inak sa to nazvať nedalo. A ja som vedela, že som to spôsobila ja, i keď som netušila, ako sa mi to podarilo. Nikdy v živote som neplakala, ani keď som pozorovala z diaľky pohreb mojich blízkych. Bol to pre mňa prejav slabosti a ja som nikdy slabá byť nechcela. Ale les umierajúci pred mojimi očami spustil prúd mojich sĺz. Tam, kde dopadla moja prvá slza, sa zem začala chvieť. Spravila som krok späť a vyplašene som sa pozerala na zelený výhonok, ktorý si prebíjal cestu skrze zem. Rástol pred mojimi očami až kým sa z neho nevytvoril krík ruží, aké som v živote nevidela. Ich okvetné lístky mali farbu mojich vlasov, ich listy zase mojich očí. Z mojej tváre spadla ďalšia slza a na mieste jej dopadu sa vytvoril nový krík.

Nechápala som, čo sa deje, ale vedela som, čo musím urobiť. Prešla som pomaly ku kríku a zašepkala som: „Chcem, aby ste žili.“ Neviem, prečo som to spravila, vedela som len to, že je to správne. Z môjho tela sa začali šíriť vrstvy energie a vsakovali sa do zeme. Cítila som korene umierajúcich rastlín a nasmerovala som k ním svoju silu. Celý les sa začal prebúdzať k životu. Zavrela som oči a nechala som sa unášať svojim inštinktom. Zaklonila som hlavu dozadu a dovolila energii, aby zo mňa prúdila a napĺňala les. Skopla som svoje topánky, ktoré som mala stále na nohách a postavila som sa bosá do trávy. Cítila som každé jedno steblo v okruhu 10 metrov a vyslala som do neho svoju energiu, aby sa opäť prebralo k životu. Chcela som cítiť iba prírodu okolo seba a začala som si vyzliekať svoje plavky.

Začula som pohyb, otvorila som svoje oči, ktoré sa stretli s očami vlka. Otočil sa a utekal preč. Rozbehla som sa za ním, tento oživovací proces ma oslabil. Zastavil sa a otočil svoje oči ku mne. Držala som ho vo svojej moci, pomaly som sa k nemu naklonila, zaborila svoje zuby do jeho krku a pila krv. Po chvíli som sa odtiahla a prešla mu jazykom po rane, ktorá sa okamžite zacelila. Kým sa preberie, budem dávno preč.

***

            Vrátila som sa k rieke, skočila som do nej a pustila svoje plavky po prúde, nikdy viac by som si ich už aj tak neobliekla, naveky by mi pripomínali Publiovú smrť. Nechala som sa obmývať prúdom, cítila som jeho energiu, ako sa cezo mňa valí. Stála som vo vode a skúmala som svojim novoobjaveným zmyslom celý les. Až keď začalo slnko znovu svitať, uvedomila som si, že musia mať o mňa všetci strach. Už je pondelok, strávila som v lese niekoľko hodín, skoro 30... Lizy s Carlosom už asi budú na ceste do školy, aspoň nebudem musieť čeliť ich myšlienkam a pohľadom. Vyšla som z vody a nechala trávu, aby ma obrástla, ak niekoho stretnem, určite bude lepšie, ak budem vyzerať ako lesná žienka, než byť nahá.

***

         Vyšplhala som sa po stene do môjho okna a na posteli ma čakal lístok od Lizy. „Ak by si sa vrátila a my by sme boli v škole, nezľakni sa. Chceli sme Ťa ísť hľadať, ale Chris povedal, že si určite v poriadku a chceš byť sama. Všetci sme v pohode, Alejandro sa vrátil do Španielska, z ktorého tak skoro neodíde. Tým, čo sa tu stalo, na seba upozornil vrchnosť, ktorá si dá na neho pozor, nemáme sa z jeho strany čoho báť.“ Z Alejandrovej strany je vždy dôvod na obavu, ale ukľudnila ma, čím je ďalej, tým je menšie riziko, že nám ublíži. Nechcela som sa ísť do školy, obávala som sa stretnutia s Chrisom, nevedela som, ako bude reagovať... Vzal to celkom dobre, ešte lepšie ako Lizy a určite sa s ním o tom rozprávali, cítila som ho v našom byte, spal v mojej posteli. Nad tým som sa radšej nepozastavovala, otvorila som dvere skrine a hodila som na seba prvé, čo mi vliezlo pod ruku. Nechala som si na sebe spodné prádlo z trávy, ak by ma niekto vyzliekal, asi by sa to dosť zaujímavo vysvetľovalo...