5.kapitola

Deja - vu

5.     kapitola

Dotyk

Sedel som pri jej posteli, sledoval som jej nehybnú tvár a modlil sa, aby som tie nádherné fialovo, modro, zelené oči videl znovu žiariť. Chcel som, aby sa znovu usmievala a dopriala mi ďalšiu dávku spokojnosti. Okolo pravého oka sa krvavá podliatina nepríjemne začala sfarbovať do modra,  zašitá pera opuchla, akoby chcela prasknúť a pulzovala bolesťou. Keď Anabell konečne otvorila oči už bola hlboká noc. Narovnal som sa na stoličke a snažil sa o úsmev, nedať najavo, ako zle vyzerá, aj keď doktor tvrdil, že to nie je také vážne, ako to vyzerá. Mala prasknuté zápästie, nalomené dve rebrá a hromadu malinkatých modriniek, o ktorých som ani nevedel. Nemala však žiadne vnútorné krvácanie, ani poranenie hlavy, za čo som ďakoval Bohu. Zastonala, tlačidlom som zavolal sestričku, nechcel som, aby Anabell trpela. „Kde som?“ Opýtala sa zachrípnutým hlasom, oči jej svietili jasne zelenou farbou. „V nemocnici. Už som zavolal sestričku.“ Natiahol som sa, že ju pohladím, ale zastavil ma fakt, že by ju to mohlo bolieť. „Ďakujem.“ Šepla. „Prepáč mi to.“ Presne som vedel, za čo mi ďakuje, ale keby som nemal hlúpi nápad s kvetmi, nič by sa nebolo stalo. Akoby čítala moje myšlienky, nadýchla sa a usmiala sa. „Nie je to Tvoja vina. To bolo vždy, len teraz to prehnal.“ Jej veta vo mne začala zapaľovať nepríjemný plamienok, ak sa k nemu vráti, zhorím zvnútra za živa.

Do izby vošla sestrička s klasickou otázkou „Ako sa cítite?“ a poklepala po infúzií. Anabell sa nadýchla, aby odpovedala, ale sestrička jej skočila do reči. „Dám Vám ešte jedno sedatívum, aby ste spali do vizity.“ Vzala striekačku z tácky a prikladala ju k hadičke, keď ju Anabell zastavila.  „Prosím Vás o desať minút.“ Šepla zlomene a zaklipkala mihalnicami. Sestrička prikývla a pozrela na mňa. „Pane, vy môžete ísť pokojne domov. Postarám sa do rána o ňu, mali by ste sa prespať.“ Začal som záporne točiť hlavou, ja ju tu samú nenechám. Sestrička len vzdychla a odišla so slovami „Desať minút.“

„Daniel?“ Vyslovila moje meno s toľkou nežnosťou. „Viem, že chcem od Teba mnoho, ale nezostaneš tu so mnou? Bojím sa.“ Sklopila pohľad a zaryla ho do nemocničnej prikrývky. „O inom som ani neuvažoval.“ Teraz som sa dotyku neubránil a bruškami prstov som prešiel po chrbte jej ruky. Zrazu som si pripadal malátny a ospalý. Ako to urobila? Otočila ruku dlaňou hore a lákala ma k ďalšiemu dotyku. Energia, neenergia, podľahol som. Kým prišla sestrička, chúlil som sa na stoličke, s Anabellinou rukou v tej svojej a spokojne oddychoval. Zaspal som.

Kráčal som po lúke posiatej púpavami. Bosé nohy sa mi zabárali do chladnej trávy, čerstvý vánok mi hladil tvár. Niekoho som držal za ruku, otočil som sa a hľadel do Anabellinej tváre. „Milujem sny s Tebou.“ Nežne šepla a pohladila ma po líci. Zrazu so mnou niekto potriasol. Prečo ma vždy v tom najlepšom musí niekto, alebo niečo zobudiť. Nervózne som roztvoril oči a pozeral do tváre doktora zo včerajšieho večera. „Prepáčte, ale mali by ste na chvíľku odísť.“ Ospravedlňujúco sa usmial a pomohol mi vstať. Telo som mal úplne stuhnuté, stolička nie je vhodná na spanie. Uvedomil som si, že ešte stále zvieram Anabellinu ruku, ktorou mi prúdila nejaká sila, akoby som si s ňou vymieňal energiu. Chcel som ju pustiť, no ako to pocítila, jej stisk zosilnel. Naklonil som sa k nej, pobozkal ju na čelo a šepol. „Za chvíľku sa vrátim.“ Počula ma a jej ruka klesla na posteľ vedľa jej tela, aj keď ešte stále spala. Odšuchtal som sa z izby, vytiahol mobil a zobudil Francis. „Horí?“ Ozvalo sa do telefónu, keď som číslo vytočil tretí krát. Reagoval by som podobne o šiestej ráno, normálny človek ešte spí. „Spachtoška, dones mi prosím kefku, pastu a niečo na prezlečenie. Tričko stačí.“ Diktoval som, nemal som v pláne odtiaľto odísť. Ešte budem musieť zavolať do práce a nejakým zázrakom vyprosíkať dovolenku. To bude zaujímavé.

Francis sa ani nie po hodine dopracovala do nemocnice aj s vecami a s veľmi nepríjemným postojom. Vorvala mi veci do ruky a odpochodovala späť do auta ako námesačná múmia, možno sa ani nezobudila. V práci to nebol až taký veľký problém, ako som si myslel a keď som sa nechal prepojiť Stollbergovi do kancelárie a oznámil mu, že jeho dcéra leží v nemocnici, do dvadsiatich minút tu bol aj on. Práve sa stretol s doktorom vychádzajúcim z izby a páčil z neho informácie o jej stave. Ja som zatiaľ vkĺzol dnu. Teraz jej oči boli modré, usmial som sa, začal som si na zmenu jej zreničiek zvykať. „Dobré ráno. Je Ti lepšie?“ Prikývla a usmiala sa, napodobnil som ju. V tom vtrhol do izby jej otec a začal ku mne pristupovať. Automaticky som pred ním ustupoval, až som narazil na stenu. „Čo tu robíš? Vypadni!“ Kričal a z očí mu šľahali blesky. Vypleštil som oči, jeho ukazovák sa zapichol do môjho pleca. „Myslíš si, že si Boh vie ako dobrý?“ Nechápavo som na neho hľadel a nebol schopný ani jedného slova. „Čo si za človeka? A ona sa za Teba prihovorila.“ Plece ma začalo bolieť, zvraštil som čelo a konečne mi začalo dochádzať, na čo myslel.  Chcel som mu to vysvetliť, no Anabell ma predbehla. „Otec!“ Povedala tak hlasno, ako jej hlasivky v tejto situácií dovoľovali, aj tak protestovali záchvatom kašľa. Priskočil k nej a hladil ju po chrbte. „Dievčatko moje.“ Šepkal a prebodával ma pohľadom. „Nech – ne - nechápeš.“ Snažila sa povedať medzi prudkými nádychmi a kašľom. „On to nebol.“ Hovorila a konečne pokojnejšie dýchala. „Kto?“ Jeho nabrúsený pohľad uprel na svoju dcéru a čakal na odpoveď. Previnilo zdvihla hlavu. „Jack?“ Hnev v tvári vystriedal kryštálové prekvapenie. „Ja ho zabijem.“ Povedal keď prikývla. „Tak o to sa rád sám postarám.“ Pripomenul som sa. Stollberg odvrátil tvár od svojej dcéry a pozrel na mňa. „Ehm...“ podišiel ku mne a podával mi ruku. „Mal by som sa Vám ospravedlniť.“

Nechal som ich samých. Nemusel som byť pri tom, ako mu Anabell vykresľuje to, čo sa stalo, bol by som schopný toho bastarda vytiahnuť z vezenia a zabiť ho hneď. Silné slová, viem, ale bomba, ktorá pri pomyslení na neho, vo mne vždy vybuchla, mi rozlievala hnev do končekov prstov. Otvoril som dvere Patrikovej izby. Zatvorené oči mi našepkávali, že ešte spí, no keď som chcel zavrieť dvere, zastavil ma. „Prečo nie si v práci?“

Povedal som mu celú historku. Prekvapene a s pusou otvorenou dokorán na mňa hľadel. Asi po hodine, som sa mu ospravedlnil a chcel sa vrátiť do Anabellinej izby. Zastavil ma krik. „Ani na to nemysli. Nebudeš sa s ním stretávať. Jack má aspoň postavenie.“ Jej tichý hlas nebolo cez dvere počuť, odpovede som si mohol iba domýšľať. Ozvali sa hlasné kroky, kľučka sa pohla a dvere sa otvorili. „Porozmýšľaj nad sebou.“ Sykol k nej a odišiel bez pozdravu. Možno si ma ani nevšimol a možno ma vnímal, no bol som pre neho iba vzduch, ako samozrejmosť.

„Prosím, neplač.“ Podišiel som k posteli a sklesnuto ju sledoval. „Čo mám robiť? Do firemného bytu sa bojím, ten pozná a k rodičom nemôžem. Čo mám teda robiť? Mám sa odsťahovať, alebo sa k nemu vrátiť a nechať sa znovu zmlátiť?“ Jemne som chytil jej tvár do dlaní, palcami zotrel slzy, aj keď najradšej by som ich zbozkával a zahľadel sa opäť do zelených očí. „Anabell, som tu s Tebou a nedovolím, aby sa Ti opäť niečo stalo. Nedovolím ani jemu, ani nikomu inému, aby sa Ťa znovu dotkol.“ Prikývla, smrkla a pohladila moje dlane, ktoré stále láskali jej tvár. Znovu som zacítil tú silu, ktorá mi putovala do tela. Predtým mi ju brala a teraz mi ju dáva. „Ako to robíš?“ Spýtal som sa. „Takže nie som blázon? Cítiš to aj ty?“ Jej pohľad klesol na naše ruky. „A aj Tebe sa o mne sníva?“ Šepla skoro tak, že som to ledva počul a splietla naše prsty. Prekvapene som vydýchol a zase na ňu pozeral ako na zjavenie.

Prešli tri dni a Anabell už bola schopná prejsť na balkón nemocničnej izby. Sedela so zatvorenými očami, jej tvár láskali slnečné lúče a ja som ju samozrejme sledoval. Hltal som každú jednu sekundu toho pohľadu, každá bunka môjho tela bola spokojná, dokonca som mal pocit, že zavrhnem plán na sprchu a štyri hodiny spánku v posteli. Anabell pootvorila oči, hľadela priamo do slnka a potom sa usmiala. Musel som sa tiež usmiať, keď som videl toľkú spokojnosť, miloval som ju. Toto poznanie ma neprekvapilo, aké nečakané. Otočila sa na mňa, stále s tým jemný úsmevom, viac jej stehy nedovoľovali a začala hovoriť. „Síce som chcela, aby si ma nenechával samú, ale mal by si sa prespať. Aspoň na chvíľku.“ Ona mi snáď číta myšlienky? „Budem sa ponáhľať.“ Prikývol som a pripravil sa k odchodu. „Hlavne sa ohol.“ Štuchla ma do boku. Pri spomienke na dotyk jej rúk na mojej tvári som očervenel, asi viem, prečo to povedala, to strnisko by ošúpalo citróny.

Stál som vo svojej izbe, osušku okolo bokov a rozmýšľal, kedy budem vstávať, keď sa ozval mamin hlas. „Daniel, telefón.“ Vyšiel som z izby a zastavil sa pri zábradlí. „Kto je to?“ Naozaj nemienim zabíjať čas vykecávaním. „Pán Stollberg a znie dosť nahnevane.“ Zvraštil som obočie a zišiel k telefónu, mobil sa mi vybil. Pevnú linku sme už nemali v každej izbe, používala sa tak málo, že to nebolo potrebné. Mobilná éra ju vytlačila aj z mojej izby.

„Prosím?“ Opýtal som sa a zívol. Štyri hodiny, vírilo mi v hlave. „Kde je?“ Vyprskol na mňa. „Kde je kto?“ Moje myšlienkové pochody boli značne spomalené. „Anabell, nerob sa sprostým.“ Tak mi už si tykáme? „V nemocnici.“ Odpovedal som podráždene, ale nemal chuť sa hádať. „Nie.“ Čo je toto zase za slovo? „Nie, čo?“ Nadýchol sa, keby som bol pri ňom, praští ma. „Nie je tu, Anabell tu nie je. A keď nie je s Tebou...“ Nedopovedal. Konečne mi to došlo. „Ak je toto vtip, tak je naozaj pekne nevydarený.“ Začal som sa triasť. Prosím, nech mi povie, že si robí srandu, nech mi povie, že sa k nej nemám približovať, len nie toto. „Takže nie je s Vami?“ Z hlasu som mu počul strach. Ten strach, ktorý začal zaplňovať moje telo až som nevedel, čo robiť. V strese som položil slúchadlo a začal sa točiť okolo svojej osi. V hlave mi pulzovala otázka, čo teraz a nakoniec som vykríkol. „Musím ju ísť hľadať.“ Mama sa opäť objavila vedľa mňa. „Koho?“ Ignoroval som však jej otázku a vybehol do svojej izby. V sekunde som na seba hodil rifle a čerstvo vyžehlenú košeľu a znovu sa rozbehol dole, keď som si uvedomil, že nemám auto. Nechal som ho na nemocničnom parkovisku, kvôli vlastnej bezpečnosti. Mikro - spánok nie je dobrý šofér. „Sibilla?“ Skríkol som a čakal. „Čo je?“ Ozvalo sa otrávene z obývačky. „Helfni mi auto.“ Prosil som. „Prečo, kde máš svoje?“ Zaujal som jej pozornosť. „Anabell zmizla, musím ju ísť hľadať.“ V tom momente boli všetci na nohách, nik sa ma však nepýtal, kto je Anabell. „To auto!“ Odpovedal som nevyslovenú otázku. „Nie, odveziem Ťa.“ Povedala Sibilla a už sa obúvala. „Zavolám.“ Uistila rodičov a rozbehla sa do nemocnice.