3.kapitola

Deja - vu

3. kapitola

Firemný večierok

Konečne predo mnou zastavila červená Audi-na a so širokým úsmevom na perách z nej vystúpil Patrik. „Tak si prišiel. To bude...“ poobzeral sa okolo seba, potom sa ku mne naklonil „...zábava.“ a vypustil zo seba zvuk pripomínajúci smiech kresleného kocúra. „Ideme?“ Potočil som nad ním hlavou a otočil sa k vstupným dverám.

Spolu sme vstúpili do presvetlenej, vkusne vyzdobenej miestnosti. Na zemi bol bledunko modrý koberec bez vzoru, k nemu doladené stoličky z čerešňového dreva s tapacírom vo farbe koberca a na stoloch boli biele obrusy s modrím lemovaním. Pred nami bolo provizórne pódium s veľkými reproduktormi a stolom pre dj-a. Žiadna živá hudba, chvála Bohu. Pred pódiom bol prázdny priestor, asi ako tanečný parket, po bokoch parketu stáli švédske stoly a na konci miestnosti boli stoly pre nás. Pri nich sme práve stáli a mne hlavou preletela myšlienka, či je tu dosť miest na sedenie, miestnosť sa začala nezdravo zapĺňať.

Z pravého rohu na nás mávala biela ruka. Patrik sa pohol tým smerom a mne nezostalo nič iné, ako ho nasledovať. Blondínka z obeda, spoznal som ju až dva metre od stola, sa sladko usmievala. „Už som sa bála, že neprídeš.“ Zašvitorila a bez akéhokoľvek varovania vrazila Paťovi pusu na líce. Skoro ako dáma, ale moju mienku nedonútila k zmene. Cúvol pred ňou, no potom akoby sa spamätal, vzal jej ruku do svojej a pobozkal. Blondínka sa začervenala a gestom nám ponúkla sedenie pri jej stole. Nikto sa ma na nič nepýtal a vlastne ani nemusel, pochopil som. Darovanému koni na zuby nehľaď.

Sledoval som prichádzajúcich a sadajúcich hostí a až teraz som si všimol tucet čašníkov opierajúcich sa o stenu. Miestnosť sa zaplnila, svetlá sa stlmili a hudba začala potichu hrať, keď na pódium vystúpil nejaký pán. Oblečený bol ako všetci muži v tejto miestnosti, oblek s bielou košeľou a kravatou. Narovnal sa, nervózne potriasol rukami a pokynul mladíkovi za ním, ktorý stíšil hudbu. Priložil si mikrofón k perám a začal hovoriť.

„Dobrý večer dámy a páni.“ Jeho kultivovaný hlas sa rozliehal do všetkých kútov. Už teraz unudene som sa oprel o operadlo a zložil si ruky na prsiach. „Dovoľte aby som Vás privítal a zároveň sa predstavil novým kolegom.“ Pri tejto vete som zdvihol hlavu a pozrel mu do tváre. Očami behal po miestnosti a stále sa usmieval. „Som Stollberg, Simon Stollberg, majiteľ firmy.“ Zachichotal sa a nadýchol. Nasledovali reči o spoločnosti, o jej úspechoch a ďalších plánoch. Svoj predslov ukončil vetou: „Prajem Vám príjemnú zábavu.“ A podal mikrofón mladíkovi za sebou, ktorý okamžite zvýšil hlasitosť.

Takže pán Stollberg. Ak je tu on, je viac ako pravdepodobné, že tu bude jeho dcéra. Rozmýšľal som a röntgenoval očami miestnosť. „Poď, niečo zahryzneme.“ Drgol do mňa Patrik a vytrhol ma z činnosti. „Uhm...“ Zabrblal som a zodvihol sa zo svojho miesta. Švédske stoly nielenže pôsobili honosne, honosné aj boli. Cez kvantum paštét a nátierok, som videl rôzne druhy syrov a salám, čo bolo na takýchto akciách normálne, ale keď som prišiel ku kalamárom, pečeným chobotničkám a kaviáru, stiahlo mi žalúdok. Toto naozaj nie je pre mňa a práve preto môj tanier zaplnili syrové rolky so salámovými očkami. Aj tak som sa sem neprišiel najesť.

Patrikova slečna sa záhadne stratila a o pár minút sa stratil aj Patrik. Nečakané. Zvesil som sako zo stoličky a vyšiel na balkón. Aspoň som si to myslel, ale prekvapenie bolo príjemné. Cez sklenné posuvné dvere som vykročil na terasu, ktorá sa tiahla pozdĺž celej steny. Mohutné schody predo mnou lákali do záhrady. Ako som vstúpil na prvý schod, fontána niekde v diaľke sa dala do pohybu a celá sa rozžiarila. Šokovane som ostal stáť, no po chvíli som zišiel po schodoch do záhrady a zničil vzdialenosť medzi mnou a fontánou. Rukou som rozčeril hladinu a sledoval, ako svetlo presvitajúce cez hladinu, prelieza medzi moje prsty, keď ma vyrušil ten hlas.

„Je fajn na chvíľku utiecť z toho chaosu, však?“ Ten nádherný hlas, pri ktorom som si okamžite vybavil jej oči, lesklé vlasy a žiarivý úsmev. Otočil som sa a prikývol. Keby som tak neurobil, bol by som schopný veriť svojej dočasnej narušenosti. Pozeral som do tváre ženy, ktorá ma pred troma týždňami prijala do zamestnania, aspoň som si myslel.

„Dobrý večer.“ Usmiala sa a pozerala na mňa. Musel som sa presvedčiť, či tie slová naozaj patria mne.

„Dobrý večer.“ Odpovedal som po pár nádychoch a výdychoch. Čakal som, že mi to pomôže sa upokojiť, ale nič také sa nestalo. „Príjemný večer, však?“ Povedal som úplne prvú vec, ktorá ma napadla a na počudovanie neznela až tak hlúpo. Obišla ma, zastavila pri fontáne a pohladila hladinu skoro tak, ako ja pred chvíľou, ale jej pohyb bol úplne rozdielny od toho môjho. Drobné prsty sa vlnili s hladinou a vychutnávali si príval sviežosti.

„Ďakujem Vám.“ Nemohol som si odpustiť a rukami sa oprel o okraje fontány. Pozrela na mňa, jej oči vyzerali inak. Zelená farba akoby zanikla a modrá vystúpila do popredia, zmiešaná s jemne fialovou farbou. Určite to bolo tým svetlom z fontány.

„Myslím, že mi nemáte za čo ďakovať, Daniel.“ Ona si pamätala moje meno? To je dobré. Nie, to je viac ako dobré, to je perfektné. Ktorá žena si len tak zapamätá vaše meno? Tá, ktorá Vás príjme do zamestnania, vysvetlilo moje logické ja.

„Zato, že pracujem u Vás, nie je Vaša zásluha?“ Pootočil som hlavu a konečne začal normálne rozmýšľať.

„Nie, je to Vaša zásluha. Urobili ste na mňa dojem a to, že ste mi neodpovedali naučené texty, ako dvadsať ďalších, Vás posunulo do ďalšieho kola a potom to už bolo na otcovi. Ten sa rozhodol, že chce do firmy mladú krv.“ Hovorila a  položila ruku na okraj fontány tak, ako ja.

„Mladá krv.“ Zopakoval som šeptom, ale ona to počula a len prikývla, pričom sa zachichotala.

„Anabell?“ Zaznel hlas jej otca z terasy.

„Otec?“ Zakričala jeho smerom, potom pozrela na mňa. „Budem musieť ísť, ospravedlnite ma.“ Otočila sa odchádzala.

„Môžem?“ Zakričal som, ani som nevedel, že niečo také chcem urobiť. Otočila sa a prikývla. Čo som chcel, nech ma niečo rýchlo napadne, lebo zase budem vyzerať ako hlupák...nič...rýchlo. Začala vo mne vrieť hystéria, keď ma osvietilo. „Môžem Vás požiadať o tanec? Potom? Neskôr?“ Vykoktal som zo seba. Celkom fajn veta, pochválil som sa. Prikývla a odišla. Videl som, ako ju otec objal okolo pliec a vtiahol do víru večierka. Ešte chvíľu som stál v záhrade a vychoval čerstvý vzduch, aj tak tam nemám čo robiť. Záhrada s terasou sa začali napĺňať a to ma donútilo ísť do vnútra.

Posadil som sa k nášmu stolu a vtom som zazrel Patrika s úsmevom na perách. S hrmotom odsunul stoličku a zvalil sa na ňu, ako doma do kresla. Stolička zapukala, ale vydržala. „Ach, brácho.“ Potľapkal ma po chrbte a ten priblblý úsmev sa mu z tváre nestrácal. Iba som pokrútil hlavou a sledoval vír na parkete, keď mladík za mikrofónom ohlásil dámsku volenku. Nespokojne som zacmukal a znovu sa znudene oprel o operadlo. Paťova blondína pricupitala a potiahla ho za rukáv. Ospravedlňujúco sa usmial a stratil sa na parkete. Odznela prvá pieseň a začala druhá, usrkával som zo šampanského, keď sa predo mnou zjavila nejaká bielo - strieborná lesklá sukňa. Zodvihol som pohľad a sledoval líniu bokov, pohľadom som prešiel po bledo fialovom korzete a zastavil sa na jej tvári. Usmievala sa, skamenel som. „Smiem prosiť?“ tupo som na ňu zízal a nebol schopný odpovedať ani sa pohnúť.

„I-i-i-i-i-iste.“ Vykoktal som zo seba po dosť dlhej chvíli, v momente sa začervenal a vyskočil na rovné nohy. O krok ustúpila a ponúkla mi ruku. Jasné, ja som tupec. Prijal som jej ruku a s miernymi obavami, postupoval za ňou na parket.

„Ďakujem, že ste ma tam nenechali stáť. Mala som pocit, že ma odmietnete.“ Hovorila tak príjemne, tak vyrovnane a kultivovane. Prečo si nemôžem byť aj ja sám sebou taký istý?

„Nechcel som. Ja len...bol som prekvapený.“ Odpovedal som pravdivo. Doviedla ma do stredu parketu a zastavila sa. Jednu ruku mi položila na plece a čakala. Pristúpil som bližšie, jednu ruku jej dal okolo pása, druhou som ju stále držal za ruku a tak som ju zodvihol do tanečnej polohy. Pritiahol som si ju bližšie a zacítil vôňu pripomínajúcu vanilku. Privrel som oči a znovu sa nadýchol. Tá vôňa ma opantávala, toto nemôže byť žiaden parfum, ale tak intenzívna vôňa. Spracovával môj mozog, ale nijaké logické závery nevyvodzoval. Pritiahol som si ju bližšie a započúval som sa do hudby. Tanec mi nikdy nerobil problém, ale teraz som si pripadal ako dvanásťročný chlapec na prvej hodine v tanečnej škole. Dlane sa mi po chvíli začali nepríjemne potiť. Toto mi na nervozite neubralo, no ona, akoby to ani nevnímala. Zľahka oddychovala a nechala sa mnou viesť. Točili sme sa po celom parkete a keď sme obchádzali Patrika s blondínou, žmurkol na mňa. Mal som chuť mu jednu treštiť, somárovi.

Pieseň skončila. Čakal som čo Anabell urobí, spustil som ruky a obtrel si dlane o nohavice. Viem, vyzeral som pri tom ako totálny sedliak, ale stále lepšie, ako držať ženu svojich snov s upotenými rukami. Spýtavo na mňa pozrela a naklonila hlavu nabok. Začala ďalšia pieseň. Inštinktívne som k nej natiahol ruky a ona prijala. Znovu sme sa roztočili vo víre tanca a ona sa ku mne pritisla ešte viac. Schúlila sa mi v náručí, zapadla v tom malo priestore tak, akoby ku mne pasovala, akoby sme boli stvorený jeden pre druhého. Daniel, zobuď sa, nadával som si. Vdychoval som vôňu jej vlasov a až teraz som si uvedomil, že je odo mňa nižšia. Ideálne.

Zrazu ma vyrušilo klopanie na plece. To si snáď robí srandu. Strhol som hlavu za poklepaním a hľadel do tváre pána Stollberga. No pekne. Zostal som stáť ako primrazený, kým so mnou Anabell netrhla. Ona si svojho otca všimla až teraz. „Ospravedlňujem sa, ale môžem Vám znovu ukradnúť svoju dcéru?“ príjemne sa usmial. Zase som bol neschopný odpovede a pritakával som. Oni to asi majú v rodine. Z tranzu ma vytrhlo Anabellino usmiatie, pustil som ju. „Je Vaša.“ Automaticky som vyhŕkol a otočil sa na ňu „Ďakujem za tanec.“ So zvesenými plecami som odišiel k stolu. Už teraz toho chlapa nemám rád.

Blížili sa dve hodiny ráno. Nespokojne som sa krčil na stoličke a sledoval Patrika a blondínu, ako sa k sebe majú. Hrdličky. Ich letmé dotyky a bozky mi začínali liezť pekne na nervy. Nie preto, že to bol Patrik s ňou, ale ja blbec som si tak predstavoval seba s Anabell. Ani záporné točenie hlavou nepomáhalo, akurát čo ma začal bolieť krk. Znovu som potriasol hlavou, skoro ma seklo a rozhodol sa pre odchod.

„Decká, ja pôjdem.“ Úplne stupídna veta. No a čo, aj tak ju nevnímali, iba Paťove kývnutie rukou medzi bozkami mi bolo odpoveďou. Obliekol som sa do saka, vyšiel do haly a vytiahol mobil. Francis mala požičané auto, preto som mohol piť a teraz ma pekne odvezie domov. „Za dvadsať minút som tam.“ Odpovedala a zložila. Nádych, výdych...hovorilo moje vnútro, snažiac sa vypudiť nastupujúcu nervozitu. Nenávidím ju, nervozitu. Dnes nenávidím nejako moc vecí a ľudí.

„Daniel?“ Začul som za sebou spolu drobným bubnovaním opätkov. Otočil som sa a znovu pozeral, teraz už do známej tváre. „Chcela som sa ospravedlniť za svojho otca. On nemá rád, keď sa okolo mňa niekto točí. Otec, viete. Vlastne neviete, ale dúfam, že chápete.“ Pozerala mi do očí a jemne sa usmievala. Nechápal som, ale v tejto sekunde mi to bolo úplne jedno.

„To je v poriadku. Je to pochopiteľné.“ Zrazu akoby zo mňa všetko spadlo, akoby som našiel stratenú reč. Nekoktal som, ďakujem Bože. „Dosť hrubo som odišiel, prepáčte.“ Sklopil som pohľad a dúfal, že mi uverí. Myslel som to vážne. Zrazu zdvihla ruku a pohladila ma po líci. V tom momente sa mi zastavilo srdce, nadýchol som sa, ale nevydýchol. V hrudi mi bubnovalo srdce a stále zrýchľovalo, ako sa snažilo dostať k sebe kyslík. DÝCHAJ! Niekto na mňa zakričal, keď sa mi pred očami začali robiť čierne machule. Stále som cítil jej teplú dlaň na svojom líci a konečne vydýchol.

„Dobrú noc.“ Zašepkala a odchádzala. Sledoval som ju, no nepozeral som sa na jej vlasy vejúce vo vetre chôdze, ani na pohupujúci sa zadok. Sledoval som, ako drobnými krôčikmi stále zväčšuje vzdialenosť medzi nami a to nepríjemne bolelo. Daniel, zase Ti šibe, spamätaj sa, veď ju ani nepoznáš. To moje dvojča v hlave mi liezlo na nervy. „Ticho.“ Šepol som cez zaťaté zuby a donútil svoje nohy k pohybu. Musel som ísť za ňou, neviem prečo ma práve ona tak priťahovala. Zakázané ovocie najlepšie chutí. Ja sa z tej schizofrénie zbláznim, znovu som potriasol hlavou a pripomenul si bolesť v krku.

Už som skoro stál vedľa nej, naťahoval som k nej ruku, že ju k sebe otočím a... nad čím to rozmýšľam, ale vyrušil ma hluk. Hudba, vychádzajúca z auta. Zaflekovalo pred nami Mitsubishi Lancer v bordovej farbe. Uznanlivo som prikývol, ale keď sa vodič natiahol k dverám spolujazdca, trošku ich pootvorila a Anabell nastúpila, mal som chuť to auto rozbiť. Bola preč, nenávratne.

Stepoval som pred vchodom do hotela a rozmýšľal nad tým, či nezačnem fajčiť, keď konečne prišla. Otvoril som dvere a vhupol do Nissanu. „To Ti trvalo.“ Prskol som na sestru miesto pozdravu. Iba sa usmiala a pokrútila hlavou. „Aj ja Ťa rada vidím.“ Povedala a zošliapla plynový pedál.

Mlčky som sledoval ubiehajúcu cestu a v hlave si rozkladal jej správanie. Jedno ja vravelo, že ma balila a to druhé malo na všetko logickú odpoveď. „Si nejako ticho.“ Vyrušil ma Francisin hlas. „A čo Ti mám povedať?“ Hlasne som vydýchol, z môjho hlasu bolo počuť otrávenie. „No ja neviem, napríklad, ako bolo na prvej firemnej akcií. Bože Daniel, nebuď suchár a hovor čo sa dialo, čo ma čaká, keď sa dám na kariérnu dráhu.“ Pohľadom skákala medzi mnou a cestou pred sebou. „Nuda.“ Odpovedal som sucho a otočil hlavu k okienku. Cmukla a bolo mi jasné, že afektovane pretočila oči. Akoby som ju nepoznal. „Daniel, čo sa stalo.“ Každé jedno slovíčko vyslovila pomaly a dôrazne, aby som pochopil, že mám smolu a jej výsluchu sa nevyhnem. V takto malo priestore auta sa to ani nedá.

„Nič.“ Odsekol som a venoval sa čiernej farbe za okienkom. Dnes mi tá konverzácia naozaj ide. „Daniel!“ Skríkla Fran už mierne naštvane. „Netvár sa ako opečený zemiak a vyklop to!“ nervózne bubnovala prstami do volantu. Akoby to ticho nebolo dostatočne ťaživé, vypla aj rádio a pritom sa usmiala. Tak tá vie, ako na mňa.

„Fran, naozaj sa nič nestalo. Len som unudený a unavený.“ Klamal som celkom presvedčivo, no jej zacmukanie a záporné krútenie hlavou prezrádzalo, že mi to nezožrala. „Skutočne ide len o to. Celú dobu som sedel na stoličke, ujedal zo švédskych stolov a chvíľku tancoval.“ Pri spomienke na Anabell som sa usmial. Postrehla to, potvora. „S kým?“ Zdvihla jedno obočie a čakala, čo jej poviem. Zásah do čierneho, sestrička, pomyslel som si a v rýchlosti vymýšľal slušnú výhovorku. „Neklam mi.“ Povedala po chvíli. „Vieš, že to nemám rada a ešte to aj spoznám.“ Vravela so slušnou dávkou istoty v hlase. Čo jej mám povedať? „So svojou šéfkou.“ Šepol som čo najtichšie, ako som vedel. „So šéfkou?“ Posmešne dodala a na tvári sa jej objavil spokojný úsmev. „Aspoň je pekná?“ Prikývol som, nemal som chuť na jej doberanie. „Vážne sa o tom musíme baviť?“ Znel som značne nervózne. Iba prikývla a čakala na moju odpoveď. Čo som komu urobil? „Je.“ Odsekol som.

„No a?“ Nie, nie, nie, len žiadne podrobnosti, toto Ti musí stačiť. „Aké a. Žiadne nie je. Proste vyhlásili dámsku volenku a ja som bol po ruke.“ Bože, ja som klamár. Brrr. „Po ruke? Vieš komu hovor.“ Prikyvovala a bojovne vysúvala hlavu. „Nemám rád tvoj sarkazmus.“

„A ja zas Tvoje klamanie.“ Skočila mi do reči. Prečo bývame tak ďaleko, ja už chcem byť doma, mamy. „Daniel.“ Chytil som sa za koreň nosa a začal rozmýšľať, čo jej poviem, Musím jej niečo povedať, je to moje dvojča a to neoklamem. Ale snaha sa cení, nie? „Dobre. Ale necháš si poznámky pre seba, až kým neskončím.“ Prikývla a horlivo sa nadýchla. „Prvý krát som ju stretol na pohovore, to ona dala podnet na moje prijatie a teraz som ju videl druhý krát. Vlastne ma prekvapila najprv v záhrade a potom s tým tancom. Nič iné sa nestalo. Už si spokojná?“ Bol som nervózny. Nechcel som rozprávať o svojich citoch, keď sa v nich ani ja sám nevyznám a ona to dobre vedela, bola taká istá. „Nie.“ Pretočil som oči a čakal spŕšku otázok, ktoré neprišli. „Ale na teraz mi to stačí.“ Strhol som k nej hlavu a vytreštil oči. „No nekukaj tak, nebude to také ľahké, budeš ma priebežne informovať. Toto totiž vonia.“ Usmiala sa a konečne zahla do našej ulice.